Jeho talent a nezlomnú vôľu nepoznačilo ani prostredie, z ktorého pochádza. Keď totiž jeho matke Zlatici (40) zomrel manžel, ocitol sa Daniel spolu s 12 súrodencami v detskom domove. Drobný skromný chlapec sa však zaťal a rozhodol sa svojej rodine pomôcť, ako sa len dalo. Dnes žne napriek mladému veku svetové úspechy a zo všetkého najviac túži získať vstupenku na olympijské hry.
Daniel (16) si každého získa svojím slušným vystupovaním, skromnosťou a šibalským úsmevom. Ustlané na ružiach nemal už od detstva. Chlapec, ktorý pochádza z 13 súrodencov, sa po smrti otca dostal do detského domova. „Mal som vtedy 9 rokov. Nevnímal som to nejako strašne, vedel som, že maminka si pre nás príde,“ spomína na kruté obdobie Daniel. Mama Zlatica (40) si naozaj po čase svoje milované deti zobrala k sebe. Napriek tomu, že ich život prechádza nejednou zaťažkávajúcou skúškou, sú vďační aj za to málo, čo majú. „Vianoce boli krásne, boli sme všetci spolu. Aj keď u nás nie je toľko hojnosti ako inde, bolo to čarovné,“ usmieva sa skromný chlapec, ktorý priznáva, že kedysi bol poriadny kvietok. „Robil som hlúposti, nechcelo sa mi učiť, aj som nadával. Všetko však skončilo, keď som sa začal venovať športu,“ priznáva.
Na majstrovstvách sveta
K milovanej atletike Daniela doviedol kamarát. „Volal ma behať a ja som šiel. Asi pred troma rokmi. Tak som začal a potom to bol ku chôdzi už len kúsok,“ vysvetľuje talentovaný mladý športovec, ktorý začínal behávať v roztrhaných teniskách. Keď už bolo nesporné, že u chlapca je okrem talentu aj vôľa a pracovitosť, bolo rozhodnuté. Vtedy dal Daniel strach bokom a oslovil trénera nášho olympionika Mateja Tótha, Petra Mečiara. „Nakoniec sa ma ujal a trénujem s ním dodnes. V júli som bol aj na majstrovstvách sveta v Keni do 17 rokov, skončil som na 21. mieste,“ smeje sa chlapec s iskrou v očiach. Predtým získal na slovenských šampionátoch strieborné medaily a už si obliekol i reprezentačný dres. Teraz sa pripravuje na ME v Maďarsku, ktoré by ho v prípade dobrého umiestnenia posunuli na olympijské hry.
Daniel však nikdy nezabúda na svoju obrovskú rodinu a najmä na maminku, ako jej s láskou hovorí. „Robí pre nás všetko,“ prízvukuje. Sláva mu nestúpla do hlavy, práve naopak. „Šport ma veľmi zmenil, veľa vecí som si uvedomil a pozerám sa na to ináč. Akoby som bol teraz takou hlavou rodiny,“ priznáva. Zlatica je na svojho syna nesmierne pyšná. „On je taký dobrý chlapec, som na neho veľmi hrdá. Berie to tak vážne, tak je to dobre,“ dodáva hrdo.
