Tanec je však šou pre diváka, mimo kamier herec žije v láskyplnom vzťahu s manželkou Laďkou. Aký je v súkromí, čo má rád a čo mu prekáža, prezradil Novému Času Nedeľa.
Na prelome rokov zvyknú ľudia bilancovať. Aký teda bol váš rok 2017?
Prvá polovica bola pracovná, ale nie taká náročná ako druhá. Užíval som si chvíle so ženou, s rodinou, veľa sme cestovali, lebo toho času bolo viac. Potom prišli dva veľké projekty - Let´s Dance a vzápätí seriál Oteckovia, a od toho času to bolo náročné, boli momenty, keď som sa cítil unavený ako nikdy predtým. Koncom roka prišlo jemné uvoľnenie.
Ľutovali ste chvíľami, že ste sa na to tancovanie dali?
Tieto myšlienky mi hlavou prešli, keď som nevládal, ale vždy som sa zaťal a šiel ďalej. Nedalo sa to stopnúť, bol to vlak, ktorý bežal a nedalo sa z neho len tak vystúpiť.
Ako to vnímate, že vás označujú za slovenský herecký sexsymbol? Mužom také niečo zrejme lichotí...
Na začiatku to bolo príjemné, každému dobre padnú lichôtky. Druhý, tretí raz už to označenie pôsobí trochu smiešne. To, že je človek pekný, je jedna vec, ale to, že niečo v živote dokázal, že je šikovný a že mu veci idú, to nemá pomenovanie. A sexsymbol je také smiešne pomenovanie, že už sa nad tým ani nezamýšľam.
Ale čo by iní muži dali za to, keby ich nazvali sexsymbolmi! Nie ste príliš skromný?
Všetky slovenské herecké „sexsymboly“, ktoré poznám, spája jedna vec – rozpačité vnímanie tohto označenia. Dnes sa ním nešetrí, sexsymbolom je pomaly každý, kto sa ukáže na obrazovke a je trocha krajší od čerta. Myslím si, že herci túžia skôr po obdive a uznaní za svoju prácu, a nie za to, ako vyzerajú.
Určite si však dávate záležať na tom, ako vyzeráte, či nie? Ono to asi tak trochu patrí k povolaniu herca, dbať o seba...
Nestarám sa nijako špeciálne o svoj zovňajšok, ráno sa zobudím, umyjem si zuby, učešem sa a idem do práce. Športujem, lebo mám rád pohyb a zdravý životný štýl. Odmalička som behával za loptou, hral som hokej. V lete chodievam na wakeboard, v zime snoubordujem. Neviem si predstaviť, že by som sa nehýbal.
Pred tromi rokmi ste sa po šiestich rokoch randenia oženili. Prečo nenosíte obrúčku?
Keď som sa oženil, spočiatku som obrúčku nosil. Pri hraní však na sebe nemôžem mať vlastné šperky, vtedy nenosím ani hodinky – sú to veci, ktoré sa zvyknú v šatni zapatrošiť. Takže som usúdil, že obrúčke bude lepšie doma v šuflíku a moja žena s tým problém nemá. Napokon manželov by mali spájať iné veci ako prsteň – je to len symbol, ktorý ale lásku a porozumenie v manželstve nenahradí, preto si nemyslím, že je taký dôležitý.
Zmenilo sa niečo tým, že ste vzťah s Laďkou povýšili na manželstvo?
Vzťah sa skôr ako svadbou vyvŕbi vtedy, keď spolu ľudia začnú žiť a spoločne riešiť každodenné malé i väčšie radosti a starosti. My sme si to so ženou skúsili a fungovalo to. Sobášom teda u nás k zásadnej zmene neprišlo.
Myslíte, že príde až s deťmi? Chceli by ste byť otcom aj v reálnom živote a nielen v seriáli Oteckovia?
Sme tomu absolútne otvorení.
Chceli by ste početnejšiu rodinku? Lebo dnes je v kurze mať skôr jedináčika.
Ak bude jedno, bude jedno, hlavne aby bolo dieťatko zdravé. To je najviac, čo človek môže mať. Ale, samozrejme, budem rád, ak budeme mať detí viac.
Trúfate si!
Kamaráti, ktorí sú už viacnásobnými rodičmi, tvrdia, že keď „zvládnete“ jedno dieťa, to druhé aj tretie sa už „zvezie“, ani neviete ako (smiech).
Vravíte, že deťom sa nebránite. Je to vec, ktorou sa zaoberáte už dlhšie, alebo to tak cítite v poslednom čase? Predsa len ste spolu už dosť dlho...
Programovo sme si užívali jeden druhého a cestovanie. Už si ale uvedomujeme, že máme svoj vek, takže ak príde dieťatko, budeme sa určite tešiť.
Zdá sa, že s potomstvom v súčasnosti netreba otáľať. Nedávno sa markizák Vincze otvorene priznal, že s manželkou Adelou riešia problémy s Viktorovou plodnosťou. Takže, čím skôr, tým lepšie, či nie?
Obdivujem Viktora za to, že mal guráž otvoriť túto tému, keďže sa to väčšinou vždy „zvaľuje“ na ženy. Skôr sa treba zamyslieť nad tým, či je správne, že bol k takému intímnemu vyjadreniu dohnaný. Tiež som zažil, že otázku, kedy bude svadba, obratom vystriedala otázka, kedy bude dieťa, a ja si úprimne myslím, že to sú veci, do ktorých ostatných nič nie je. Niekto deti mať nemôže, iný ich skrátka na tento bláznivý svet priviesť nechce. Ľudia vedia byť veľmi netaktní a nerešpektujú súkromie druhých, neuvedomujú si, že to môže byť citlivá téma. Navyše, očakávať presnú odpoveď na otázku, či, kedy a koľko budeme mať detí, je smiešne. Uvidíme, čo nám život prinesie.
Rodičia vás vychovávali ku skromnosti?
Mal som hračky, ale nebolo toho veľa. Hral som sa s legom, to mi stačilo na niekoľko rokov. Veľa času som trávil v dedkovej dielni. Bol stolárom a ja som mu vždy rád pomáhal. Ukázal mi, ako zatĺcť klince do dosky, ako si z dreva vystružlikať meč. Rovnako otec je manuálne veľmi zručný a priučil ma mnohým mužským prácam. Mal som krásne detstvo v prírode. Vedel som pokosiť trávu, ostrihať ovocný strom... Vyrastal som v Ivanke pri Dunaji, za domom sme mali malú farmu, takže som sa odmalička staral o zvieratá. Milujem kone, jazdil som na nich už ako malý chlapec.
Sadnete do sedla ešte aj dnes?
Keď je možnosť si zajazdiť, urobím to veľmi rád, hoci už to nie je tak často ako kedysi. Otec s bratom však koňom doslova zasvätili život.
Neinklinovali ste teda k povolaniu, ktoré viac súvisí s prírodou? Ako ste prišli na herectvo?
Otec často pracoval pre film a chodieval som s ním na filmovačky. Videl som celú výrobu z druhej strany, ako to funguje aj v zákulisí. Fascinovalo ma to. Vtedy som však ešte netušil, že niečo také budem neskôr robiť aj ja. Asi sa to nejako ukladalo v mojom podvedomí.
Herec je čosi ako verejný majetok. Sám ste si to zažili na vlastnej koži aj vďaka spomínanému účinkovaniu v Let´s Dance. Diváci riešili v diskusiách, či medzi vami a tanečnicou Dominikou Roškovou nie je čosi viac ako len pracovný vzťah. Naozaj nepreskočila medzi vami iskra?
To, že naše choreografie boli niekedy vášnivé, bolo ovplyvnené tým, že ja som do tanca pretavil herectvo. Nie som tanečník, preto sme to museli poňať viac umelecky. S Dominikou sme sa snažili, aby to na parkete vyzeralo esteticky. Bohužiaľ, celé sa to prekrútilo tak, že som vyzeral ako neverník a Dominika ako zvodkyňa. Chápem, že médiá potrebujú senzácie, no popravde dúfam, že už je to poslednýkrát, čo dostávam túto otázku, lebo moja odpoveď je stále tá istá – sú to nezmysly. Iskry na parkete či na javisku nemajú nič spoločné so skutočným životom.
Ako to vnímala vaša manželka?
Myslíte, že by bolo pre herca dobré vziať si žiarlivú ženu? Moja manželka je inteligentná, pozná ma a dôveruje mi. Kto nás pozná, vie, že máme veľmi pekný vzťah. S Dominikou si hneď padli do oka, bolo jej ľúto, že niekto okolo nás troch vytvoril niečo, čo nebola pravda.
Naozaj jej to ani chvíľu neprekážalo?
Asi žiadnej žene nie je príjemné, keď ju stavajú do roly podvádzanej chuderky, a ak ju niečo mrzelo, tak to boli práve tie zbytočne popísané hlúposti. No mávla nad tými rečami rukou rovnako ako ja a Dominika – proti veterným mlynom sa bojovať nedá.
Nechytil vás tanec tak, že by ste v tréningoch pokračovali aj po skončení šou?
Nemám na to čas. Navyše, rád by som sa vrátil k mojim obľúbeným športovým aktivitám. Tanec bol fajn, bola to istá epizóda v mojom živote, ale život ide ďalej. So ženou veľa cestujeme, milujeme výlety, nebolo by kedy tancovať.
Kam chodievate na výlety? Ste mestskí turisti alebo obľubujete hory?
Máme radi Moravu, ale aj severné Čechy. Spoznávame radi mestá, navštevujeme galérie, múzeá. Ale radi chodíme aj do lesa, najmä keď sú hríby, to mám po otcovi, rovnako vášnivou hubárkou je už od detstva aj moja žena. Potom spolu vymýšľame všelijaké hubové pochúťky.
Ste dobrý kulinár?
Neumrel by som od hladu. Nie som muž, ktorý nechá všetko na ženu. Rád varím spolu s ňou, motáme sa spoločne okolo sporáka. Ja jej pripravujem ingrediencie, ona spája chute a ja potom koštujem. (smiech)
