Dcéra Aleny (62) a Jozefa (64) Heribanovcov sa pred časom musela vyrovnať s rozvodom svojich prominentných rodičov, no najväčšia zmena v jej živote nastala v auguste, keď do rodiny pribudol nový človiečik. Dcérka Izabelka je pre mladú mamičku tým najkrajším darčekom.
Zmenilo vás materstvo?
Najpodstatnejšia zmena je, že som sa upokojila. Narodila som sa totiž s obrovským množstvom energie, v tom som po mojej mame. Veľmi rada chodím medzi ľudí, nemám len jedno povolanie, robím vždy niekoľko vecí naraz. Nevedela som v podstate nikdy oddychovať. Nevravím, že materská je oddych, lebo to vôbec nie je. Naučila som sa však spomaliť, žiť v prítomnosti a viac si užívať pekné momenty. Na prechádzke s kočíkom si všimnem holuba, ktorý odletí zo strechy... Naučila som sa tiež trpezlivosti. Keď uspávam Izabelku, niekedy sa aj dve-tri hodiny neúnavne snažím, aby zaspala.
Vaši rodičia sú ešte pracovne veľmi činní. Majú čas navštevovať vnúčatko a pomôcť vám?
Mama je veľmi aktívny človek a myslím si, že vždy bude. Svoje poslanie - ako ona vraví - službu ľuďom spája s tým, že je babička. Nie sme spolu tak často, ako by som si želala, ale na druhej strane, keď sa nám to podarí, potom je spoločne strávený čas veľmi intenzívny. Chodíme kočíkovať, povaruje malú, spieva jej ľudovky. A tatino, ten je úplná „nanny“ (pestúnka, pozn. red.)! Je vytrénovaný z prvej vnučky, zo sestrinej dcérky Emilky. Vie o deťoch všetko – kedy majú jesť, ako ich treba prebaliť či uspať.
Ako ich bude volať Izabelka? Babka a dedko?
Mama s oslovením babka nemá problém. Tatko sa trošku bráni, aby ho vnúčatá volali dedkom. Necíti sa tak, takže pre Izabelku bude asi Jozef. U nás v rodine je veľmi veľa Jozefov, aj môj muž je Jozef, aj svokor, dokonca sme uvažovali nad tým, že malá sa bude volať Jozefína. Niekedy jej aj poviem Jozefa. (smiech) Ale keby sa nám narodil syn, asi by sme pokračovali v rodinnej tradícii.
