Prečo sa nakoniec rozhodol neemigrovať a ako by na jeho prácu reagoval jeho nebohý otec, porozprával Kandráč v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Veľkým muzikantom bol aj váš otec Milan Kandráč († 57), ktorý vás priviedol k hudbe. Nikdy ste sa tomu nevzpierali?
Moja cesta k hudbe nebola priamočiara. Boli to nekončiace sa boje a veľmi som sa voči tomu vzpieral. Ale na druhej strane, práve v tomto je tá veľkosť rodičov – vedia, kedy pritlačiť a vsugerovať dieťaťu svoj názor, akým smerom by sa mohlo vyvíjať. V tomto smere som mal obrovské šťastie, lebo nebyť prísnej výchovy a nasmerovania k hudbe, pravdepodobne by som muzikantom nikdy nebol.
Ale otec vám vraj často robieval aj prieky, len aby ste husle nezanedbávali. Ako ste znášali chvíle, keď sa vaši rovesníci hrávali na dvore a vy ste museli doma cvičiť?
Keď som hrával reprezentačne futbal za Javorinu Krásnu Lúku (okr. Sabinov), otec mi naschvál kúpil o tri čísla väčšie kopačky. Vyzeral som v nich ako lyžiar, a aby sa mi nevyzúvali, vypchával som si ich vatou. Takisto mi nechcel dovoliť ísť sa odfotiť na registračný zápas. A tak som do skupinovej fotky z futbalu dolepil svoju zo svätého prijímania. Malo to len jeden háčik, že mi plameň zo sviečky presvecoval tvár!
Prvýkrát ste verejne koncertovali ako deväťročný. Mali ste ako syn učiteľa prísnu drezúru?
Otec bol výnimočný v tom, že bol osvetárom v jednej malej dedinke na východe Slovenska. Pravidelne sa angažoval pri oslavách MDŽ, VOSR či na Deň učiteľov. V tej dobe som s ním musel dotvárať rôzne socialistické sviatky aj ja. Keďže bol učiteľom, jeho filozofia bola taká, že čo by bol za učiteľa, keby jeho deti nevedeli pekne písať a dobre spievať?
