V januári oslávi herec Peter Sklár abrahámoviny a vraví, že s pribúdajúcimi rokmi sa čoraz viac stotožňuje s Werichovým výrokom, že keď nejde o život...
Aké je to chodiť po ulici s prefarbenými vlasmi? Predsa len, v našich končinách si muži šediny ešte stále veľmi nefarbia.
Nemám s tým problém, lebo ja si hlavu nevidím. Navyše, pri mojom povolaní som už bol ryšavý aj blondiak, a keď bude treba, budem aj holohlavý. Šediny si prekrývam kvôli práci na Hornej Dolnej. Zo začiatku mi striekali vlasy sprejom. Musel som sedávať pred nakrúcaním v maskérskom kresle skoro hodinu, a keď sme dotočili, umyl som si ich. Do sprchy išiel mladý chlap a vychádzal odtiaľ starý a šedivý! (smiech)
Bolo to asi únavné zakaždým absolvovať túto tortúru.
Tým, že začíname točiť s východom slnka a prvá klapka je už o siedmej, v maskérni musím byť o šiestej. Keď si uvedomíte, že hodinu a pol mi trvá cesta na nakrúcanie, o pol piatej ráno musím sadnúť do auta a štartovať do Novej Lehoty, kde sa seriál nakrúca. Končíme večer, keď slnko zapadne. Keďže s vlasmi to bola strašná otrava, dal som si ich zafarbiť v kaderníckom salóne.
Prečo nie, vyzeráte mladšie...
Ešte by to chcelo zhodiť zbytočné kilogramy.
Na to sú dobré fitnescentrá.
Kedysi dávno som chodil do fitka. Cvičil som pre svoje potešenie. Znechutili mi to chalani, ktorí mali také svaly, že nepripažili ruky. Típkovia, čo sa radi na seba pozerajú do zrkadla. Poznali ma z Mafstory a stále si ma doberali: Koľko vytlačíš, Alinko? Vravím im, chlapci, ja som neprišiel vytláčať činky! Nebavilo ma s niekým sa porovnávať.
