Ich život v prísnych podmienkach však nie je až taký romantický. Asketický rád Služobníc Ducha Svätého ustavičnej poklony je v rámci Slovenska len v Nitre. Z kláštora môžu vyjsť len v nevyhnutnom prípade, ako je návšteva lekára či vybavenie dokladov. Bývalá učiteľka slovenčiny a náboženstva, sestra Mária Ivana (38) tu aj napriek celibátu našla svoje šťastie a pokoj. Aj keď nie je to vždy až také ružové, priznáva.
Pod Zoborom je kláštor, ktorý postavili pred 10 rokmi. Svoj domov tu našlo šesť sestier v habitoch ružovej farby, ktorá symbolizuje radosť a žiaru lásky. Tam však domnelá romantika pre oči nezasvätených končí. Sestry sa neustále modlia a nevychádzajú z kláštora. Mladé ženy sa do neho nehrnú, máloktorá by to odriekanie zvládla. Sestra Mária Ivana (38) tu však našla šťastie a poslanie. „Mala som 31 rokov, keď som sa o tom dozvedela. Napadlo mi, že to je to, čo hľadám,“ spomína na začiatky.
Pobyt v kláštore si najskôr vyskúšala nanečisto. „Bola som tu bez sľubov, na skúšku. Trvalo to dva mesiace a potom ma na dva mesiace poslali domov. Rodičia to nechápali, stále plakali, už si však zvykli,“ hovorí bývalá učiteľka slovenčiny a náboženstva. Von z kláštora vyjsť nemôže, rodina prichádza za ňou trikrát ročne. „Tak to máme dovolené, môžu tu aj prespať. My môžeme ísť von len v nevyhnutnom prípade, ako je návšteva lekára,“ vysvetľuje sestra Mária Ivana fungovanie rádu. Aj keď pravidlá berie s pokorou, ale aj pre ňu je to občas namáhavé. „Niekedy prídu ťažšie chvíle, chcela by som ísť do hôr, vyliezť na nejaký štít... Pomáhame si navzájom. Teraz nám pomáha kňaz a odborník,“ priznáva. Netají, že občas to aj v takomto kolektíve zaškrípe. „Je nás málo a aj my sme len ľudia. Ale vždy sa snažíme to napraviť,“ smeje sa.
Radosť majú zo zvieratiek
Okrem modlitieb sa ružové sestry venujú práci v kláštore. „Máme to rozdelené, ja robím v kuchyni. Musíme urobiť domáce práce, v záhrade, vybaviť korešpondenciu. Radosť nám robí pes a mačka, ktoré tu máme,“ približuje Mária Ivana život za múrmi kláštora. Pomáhajú aj ľuďom, ktorí o to požiadajú, modlia sa za ich prosby. „Najčastejšie prosby sú za rodinu. Niektoré sú veľmi osobné, ako je nevera v rodine, závislosť, ale aj pornografia,“ uzavrela sestra predstavená Mária Faustína. Vo svete sa tieto služobnice Božie nedostanú z kláštora ani po smrti, pochovajú ich na cintoríne, ktorý je jeho súčasťou. V Nitre zatiaľ platí výnimka a po smrti sestry pochovajú v ich rodiskách.
S rodinou sú trikrát v roku
- ružová symbolizuje radosť a žiaru lásky
- modlia sa od piatej rána do deviatej večer
- von z kláštora sa dostanú iba v nevyhnutnom prípade
- rodina ich môže navštíviť len trikrát ročne
- venujú sa prácam okolo kláštora
- pomáhajú ľuďom s ich prosbami o pomoc
