Je bývalým vojakom z povolania a možno práve preto veci, ktoré my „neostrieľaní“ civili vnímame ako mimoriadne činy, on veľmi neprežíva. Reč je o Ing. Martinovi Holotňákovi z bratislavskej pobočky Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP), ktorý sa v čase nášho stretnutia chystal na svoj už 55. odber krvi. Tento držiteľ Zlatej Janského plakety začal písať príbeh darcu ako 31-ročný. Keď ho oslovil kolega na bývalom pracovisku, že jeho dcérka potrebuje krv, nezaváhal ani na sekundu.
Žiaden hrdina
Dátum prvého odberu si pamätá dodnes. Bolo to 17. marca 1999. Mobilná transfúzna jednotka prišla za darcami až na bývalé pracovisko, takže naozaj vraj stačilo iba chcieť. Strach nemal, k povolaniu profesionálny vojak sa jednoducho nehodí. Odvtedy má Martin Holotňák poznačené v kalendári štyri čísla: 3, 6, 9 a 12. V každom z týchto mesiacov si v jeden pracovný deň môže ráno pospať o čosi dlhšie, lebo v čase, keď sa na transfúzke začínajú schádzať darcovia, zvykne už pracovať.
Takto to ide v jeho živote s určitými prestávkami skoro 18 rokov, pretože krv daruje viac-menej pravidelne každé tri mesiace. „Nie som žiadny hrdina, ani výnimočný človek,“ hovorí skromne. Po každom odbere sa cíti dobre a keď mu lekár oznámi, že krvný obraz by mu mohli mnohí závidieť, vždy sa poteší. Spomenie si na svojho kamaráta pripútaného na invalidný vozík, ale aj mnohých ďalších známych i neznámych, ktorí také šťastie, ako on, nemajú.
Prospešný reštart pre organizmus
Martin Holotňák má rád veci pod kontrolou. Vrátane zdravia. Na preventívne prehliadky chodí pravidelne ešte od čias, keď pracoval v armáde. „Vtedy to bola povinnosť, dnes je to zvyk,“ konštatuje.
Stráži si aj hmotnosť. „V minulosti som hral rekreačne futbal a pravidelne chodil do sauny. Keď prišla rodina, dve dcéry, bolo už času menej. Ale stále si občas zabehám. Ak náhodou nestíham, nedám sa doviesť autobusom až k domu. Vystúpim o zastávku-dve skôr a „pricestujem“ do cieľa po vlastných,“ usmieva sa pri odpovedi na otázku, či si dlhodobé darcovstvo krvi vyžaduje špeciálnu prípravu a veľa odriekania.
Je presvedčený, že pravidelným pohybom sa dá bojovať proti stresu, ktorý je spúšťačom mnohých ochorení.
„Organizmu treba sem-tam dopriať aj reštart a pre mňa je takýmto reštartom práve darovanie krvi. Ak si k tejto aktivite pridáte predstavu, že niekomu pomáhate, stane sa pre vás doslova životabudičom,“ dodáva.
Ocenenia nezbiera
Ak mu to zdravie dovolí, Martin Holotňák sa darcovstva krvi nemieni vzdať. Hoci v jeho súkromnej zbierke Janského plakiet chýba už len posledná, Diamantová plaketa za 80 bezplatných odberov, zdôrazňuje, že pre ocenenia to nerobí. Aj preto by sa na odber krvi za peniaze nikdy nedal nahovoriť:
„Moja krv nie je tovar na predaj. Pre mňa je to niečo, čo sa dá iba darovať a iba nezištne,“ zdôrazňuje.
VšZP aktívne podporuje darcov
Napriek pokroku v medicíne, tekutinu s rovnakými vlastnosťami ako krv sa nepodarilo doteraz vyrobiť. Bez pomoci darcov by preto mnohí vážne chorí ľudia nezvládli svoje zdravotné problémy. Odhaduje sa, že až štvrtina populácie by mohla krv darovať, avšak tejto humánnej aktivite sa venuje iba 2 až 7 percent z nás.
I keď Martin Holotňák, držiteľ Zlatej Janského plakety, nemá pocit, že robí niečo výnimočné, vo VšZP patrí do skupiny ľudí, ktorí si zaslúžia nielen obdiv, ale aj osobitnú pozornosť. Najväčšia zdravotná poisťovňa na Slovensku niekoľkokrát do roka pozýva do svojich priestorov mobilnú jednotku a darcom krvi na transfúznych staniciach venuje vitamínové balíčky. Cieľom je vytvoriť im čo najlepšie podmienky na realizáciu ich výnimočného poslania.
Je to, samozrejme, iba zlomok aktivít zameraných na podporu a propagáciu darcovstva krvi, za ktoré VšZP nedávno získala diplom a medailu od Slovenského Červeného kríža, keďže práve podpora a osveta sú pre rozvoj darcovstva krvi nenahraditeľné.
