Bývalá tenistka Daniela Hantuchová (34) je navyše doteraz najväčším sklamaním Let´s Dance, no ona si napriek všetkému z tejto šou dokáže brať veľa pozitívneho.
Raketu ste v ruke nedržali od chvíle, ako ste ukončili kariéru. Prečo? Máte tenisu po krk?
Áno. Už som cítila, že stačilo, sama som však nevedela, že to dopadne takto. Že tú raketu do rúk nevezmem. A vôbec mi to nechýba - práve naopak, mám pocit, že som sa znovu narodila. Konečne môžem robiť veci, na ktoré som 20 rokov čas nemala. Užívam si každú minútu a momentálne tenis nemá v mojom dni miesto. Ale myslím si, že sa to zmení. Možno o rok...
Tešili ste sa na slobodu, na to, že sa po zobudení nemusíte ponáhľať na tréning... A zrazu je to v dôsledku Let´s Dance všetko späť! Vy bez poriadnej zaberačky neviete žiť?
(smiech) Viem. Práveže som si to užívala, ale nejako som to nedomyslela, keď som dala súhlas, že pôjdem do Let´s Dance. Netušila som, čo to bude všetko znamenať. Ale zase viem, že to nie je niečo, čo budem robiť dlhodobo, je to otázka pár týždňov, mesiacov. Je to namáhavé v tom, že mám zase nejaké termíny, ale nie je to ten stres a to súťaženie, keď som aj počas Štedrého večera musela myslieť na to, kedy odchádzam na najbližší turnaj do Austrálie.
Sledovali ste Let´s Dance v minulosti? Je tanec niečo, na čo sa dokážete pozerať a rozumieť tomu?
Nerozumiem tomu, ale určite ma tanec neskutočne fascinuje a vždy som takéto súťaže, či už v Amerike, Taliansku alebo u nás pozerala. Keď prišla ponuka od Markízy, samozrejme, najprv ma chytil strach a vôbec som to neriešila, lebo ja a tanec - ani obraz ani zvuk. Ale potom si hovorím, že som sa predsa vždy na tanec s obdivom pozerala a teraz mám možnosť byť súčasťou tohto programu, tak som si povedala, že čo riešim?! Veľmi si túto ponuku vážim - aj po skončení šou sa tancu chcem venovať, lebo sa neskutočne veľa o sebe učím. Nielen pokiaľ ide o tanec... Ako tenistka bolo všetko len ja, ja, ja. A tu mi partner vysvetľuje, že v tanci je to skôr o tom, že musím nechať jeho, aby ma viedol. Nie, že ja zavelím, a tak sa ide. To sú veci, ktoré mi veľmi pomáhajú aj v mojom normálnom živote.
Hovoríte, že ste tanečné poleno. Cítite napriek tomu, že vám to už trochu ide?
Určite, že som poleno, lebo pohyb po parkete je presný opak toho, čo som robila 30 rokov. Čo robiť s kolenami, so špičkami, s panvou, tam, kde som doteraz musela byť kvôli úderom stabilná, teraz mám so všetkým hýbať. Niekedy aj hlava chce, ale fyzicky to nejde. Svaly mám také poskracované, že telo to nedá. Ale o to väčšia je to pre mňa výzva.
