Adela Vinczeová (36)
Zatvárali ma do skriniek!
Obdobie, keď bol otec moderátorky Adely Vinczeovej Jozef Banáš (68) diplomatom, nebolo pre jeho deti ľahké. A najmä pre Adelu. Rodina Banášovcov totiž na päť rokov odcestovala do východného Nemecka, kde si moderátorka užila asi najnepríjemnejšie chvíle svojho života. „Dederóni“ jej dali poriadne pocítiť, že je prišelec.
„Prídete do škôlky, kde sa hovorí nemecky a absolútne ničomu nerozumiete... Bola to trauma. Keď si medzi nemecké deti sadlo nové dievča, samozrejme, že jej robili zle,“ spomína Adela na teror v detstve. „Deti ma tiež naschvál zatvárali do skriniek... Preto, keď som mala so sebou na desiatu dve jabĺčka, ani som ich radšej nechcela zjesť, pretože by som tak zjedla jediný kontakt s domovom.“
Nadávali mi a jedli mi desiatu
Na základnej škole sa mu posmievali kvôli počernejšej farbe pleti, ale čo-to si vytrpel neskôr aj na konzervatóriu. „S bratom sme mali viac pigmentu a mama nás rada obliekala do bielych tesilákov, čo bol obrovský kontrast. Decká nám nadávali a pýtali sa nás, či sme Cigáni,“ vysvetľuje herec, ktorý sa dokázal vynájsť. „Vymyslel som si historku, že môj dedo bol náčelník Apačov... Viete, aký som zrazu získal kredit?“
Ale o to menej bolo Pomajbovi do smiechu na strednej škole v Čechách, kde bol na internáte jediným Slovákom. „Boli sme prváci a prišiel som do izby, kde nás bývalo osem chlapcov. V tom čase som mal prideleného mazáka zo štvrtého ročníka ekonómie. A keď som sa náhodou ocitol v internáte, vždy na mňa volal, čo nám maminka posiela zo Slovenska,“ vracia sa k nepríjemným zážitkom. „V tom čase sme mali na Slovensku takzvané päťkorunové krabicové mlieko, ktoré Česi nemali, a tak mi ho vždy vychľastali,“ spomína herec, ktorý dokázal s agresormi opäť po svojom vypiecť. „Občas som tak jedol mamine obrovské rezne na medziposchodí. Bol som chytrý chlapec - keď niekto išiel zdola, utekal som hore a naopak,“ smeje sa dnes pri spomienke na neľahké študentské časy.
Deti a hlúpi ľudia neznášajú inakosť
Kvôli inakosti zažil šikanovanie aj známy český herec Filip Kaňkovský, ktorý si zahral v jojkárskom seriáli 1890. Aktuálne ho vidieť vo filme Čiara. „Dosť vecí si beriem do seba a prežívam. Možno aj preto som herec,“ vyznáva sa Kaňkovský a pokračuje. „Hovorí sa, že herectvo je vlastne diagnóza a všetci herci sú ľudia, ktorí si vnútorne riešia nejaký problém. Vyrovnaný človek so spokojným detstvom nemá potrebu byť hercom.“
Filip je atraktívnym typom pre mnohých režisérov aj práve vďaka epikantu – kožnému záhybu, ktorý prekrýva vnútorný kútik jeho oka. Tým dostala jeho tvár nezameniteľný výraz. „Príde mi blbé, keď sa o mňa zaujímajú len preto, že som iný. Ale žijeme v povrchnom svete a s tým je potrebné sa vyrovnať,“ sťažuje si Kaňkovský a vzápätí bilancuje. „Dnes mi tieto otázky a pozornosť už nič nerobia, no v detstve to bolo zaujímavejšie. Deti totiž neznášajú inakosť rovnako ako hlúpi ľudia, čo súvisí aj s dnešnou dobou, ktorá nahráva extrémizmu,“ dodáva herec, ktorý si v detstve vytrpel posmešky.
Tajila som svoj rómsky pôvod
Spomienky na detstvo v nej zanechali bolestivé rany. To, že má speváčka a herečka rómsky pôvod, jej dávali rôzni nevraživci najavo už od školských lavíc. „Nebolo to však len v detstve. Ono sa to zdá, že deti sú najhoršie, ale stále sú len odrazom svojich rodičov. Zo školy si pamätám, že stačilo len, aby bol človek viac utiahnutý a tie deti dokázali byť skutočne hnusné. Používali presne vety vytrhnuté z rodičovských úst. Deti totiž nemajú vlastný rozum, sú vedené rodičmi a často zle,“ hovorí Mamba. A prezrádza, že keď bola tínedžerka, nebolo jej všetko jedno.
„Keď som mala sedemnásť rokov a prišla som pred školu, čakala ma tam dvadsaťčlenná skupina ľudí, ktorí ma nechceli pustiť do školy a vyhrážali sa mi. Musela som volať mame, aby sa skontaktovala s riaditeľom a dostala som sa vôbec do školy,“ spomína. Dokonca dospela do takého nezmyselného stavu, že svoj pôvod chcela zatajiť. „Strašne som sa hanbila, dokonca som sa začala oháňať, že som Polocigánka,“ priznala. Dnes je ale na svoj pôvod veľmi hrdá a aj narážky na jej osobu ustali. „Zmiernilo sa to, keď som začala byť trošku verejne známa, ľudia chytili rešpekt. Veľmi mi to pomohlo a fyzické útoky sa trochu zmiernili. Keď sa spätne obzriem na svoj život, bola som bitá ako žito a až mi je z toho čudne.“
Obeť vysiela varovné signály
Bronislava Plešková - Psychologička www. nervuska.sk
Čo je šikana
Šikanovanie je úmyselné konanie, ktoré sa opakuje a je namierené proti inému dieťaťu. Takéto konanie v prvom rade útočí na dôstojnosť obete. Agresor napáda iné dieťa za účelom získať nad ním pocit prevahy, moci či určitej výhody. Rozmery šikany môžu siahať od posmešných poznámok, hrubých žartov na adresu obete cez príkazy, ktorým sa obeť podriaďuje (napríklad vecné či peňažné „dary“, nátlak na vykonanie nemorálnych činov), až po kopance a údery.
Ako ju zistiť
Na obeti si možno všimnúť rôzne varovné signály. Dieťa môže byť cez prestávky osamotené, nemať žiadnych kamarátov, pri tímových športoch býva vyberané ako posledné, hanbí sa prehovoriť pred triedou, môže vo zvýšenej miere vyhľadávať prítomnosť učiteľov a jeho prospech sa môže náhle zhoršiť. Obeť šikany môže mať poškodené veci a rodičom či učiteľom podáva rozporuplné vysvetlenia. Vo vyhrotených prípadoch môže mať dieťa odreniny, modriny či iné zranenia.
Ako bojovať
Ak si rodič všimne výrazné zmeny v správaní dieťaťa, určite by to nemal prehliadať. Radšej byť označený za úzkostného, než nechať dieťa bez opory. Odporúča sa porozprávať s učiteľom, pretože ten si mohol tak isto všimnúť, že sa v triednom kolektíve niečo deje.
