Anorektička Daniela sa nevzdáva nádeje na vyliečenie: Čo ma drží pri živote?

Každý deň sa pozerá smrti do očí. Daniela (32) polovicu svojho života bojuje so zákernou anorexiou.

Meria 175 centimetrov a jej hmotnosť kolíše medzi 26 až 30 kilami. Už dvakrát doslova ušla hrobárovi z lopaty, stretnutie na hranici života by mohlo byť osudné. Sú chvíle, keď mladá žena nemá energiu ani na to, aby prešla pár krokov zo svojej izby. Časy, keď sa tešila zo života, sú len ďalekými spomienkami. Nikdy však nezabudne na pocit, keď sa po škole ponáhľaľa na basketbalový tréning a s kamarátkami sa smiala na ihrisku. Zo všetkého najviac Daniela túži znova prežiť pocit opojného šťastia zo života.

Daniela stále verí, že anorexiu porazí a stane sa nádejou pre stovky mladých žien na Slovensku. Verí v uzdravenie napriek tomu, že jej telo chradne a opäť môže skončiť v kóme, z ktorej sa už nemusí prebrať. „Viem, že som na tom zle, ale niečo mi hovorí, že práve ja sa môžem uzdraviť. Je to ťažké, niekedy nevládzem ísť sama ani na záchod,“ posťažovala sa Daniela. Mladá žena má také ťažké stavy, že mozog jej z nedostatku živín vytvára preludy.

Sú také silné, že ani nevie, či sú reálne, alebo výsledkom vyčerpaného mozgu, ktorému chýba cukor. „V samote okolo seba vidím temné postavy, vracia sa ku mne žena v čiernej kapucni, ale keď príde otec, tak odíde. Nemôžem byť ani chvíľu sama,“ opisuje svoje rozpoloženie, ktoré si zdravý človek len ťažko dokáže predstaviť. Keď kráča po ulici a deti sa jej posmievajú, cíti takú veľkú bolesť. Pre tú potupu a posmešky už nechce vychádzať z domu.

Keď bola šťastná...

Daniela mala detstvo ako iné deti, dobre sa učila, hrávala basketbal, tešila sa zo života. Spolu so svojím bratom má na tie časy veľa pekných spomienok. „Vždy, keď som prišla zo školy, utekala som na tréning, žila som basketbalom. A so spoluhráčkami som si užívala tú atomsféru, ktorú ti môže dať iba šport,“ prezrádza mladá žena, ktorá vtedy ani netušila, že jej šťastie sa o pár rokov zrúti ako domček z karát.

Otvoriť galériu

Rok 2000 - Daniela žila obyčajným študentským životom, voľný čas trávila s kamarátkami.

Zdroj: ar

Daniela sa rozhodla pre strednú umeleckú školu úžitkového výtvarníctva. Vtedy začali jej problémy... „Prestala som jesť, keď mama ochorela na Parkinsonovu chorobu. Mala som chorobný strach o prežitie, že sa musím postarať sama o seba,“ spomína Daniela na úzkosť, ktorá ju prepadla spolu s túžbou po dokonalosti. „Chcela som byť dokonalá, aby som sa mohla o seba postarať. Vážila som 60 kíl, no zdalo sa mi to priveľa. Najskôr som prestala jesť večere. Potom som vyradila mastné jedlá, a začala som jesť biopotraviny. Nakoniec som skončila tak, že som zjedla za celý deň jednu mrkvu,“ vysvetľuje Daniela, ktorá mala výčitky z každého jedného sústa, ktoré si dala do úst. Vzápätí prišli stavy, že v panike začala jesť, ale všetko vyvrátila. Depresie sa prehlbovali a zdalo sa, že jej pád na dno sa nedá zastaviť.

Otvoriť galériu

Rok 1999 - Počas základnej školy trénovala basketbal každý deň. Na fotografi i s kamarátkou z USA na zápase.

Zdroj: ar

Nová nádej

Keď mala 22 rokov, zamilovala sa. So svojím vtedajším snúbencom prežila štyri roky. Zložité a krásne zároveň. „Žili sme v jednej domácnosti. Bola som opäť šťastná, aspoň tak ako sa dalo. Dokonca som začala priberať,“ spomína Daniela, ktorá verila, že z najhoršieho je vonku. Jej snúbenec však ich spoločný boj pred svadbou vzdal a opustil ju. „Nehnevám sa na neho, stále ho mám v srdci, opustil ma, lebo som negovala jeho pomoc. Kupoval mi jedlo, ktoré som bola schopná jesť. Stále mi veľmi chýba. Nie sme v kontakte, nechcem, aby ma teraz takto videl. Možno niekedy sa ešte stretneme,“ dodáva s nádejou Daniela, ktorej teraz najviac pomáhajú rodičia, brat a kamarátka. „Je to veľmi ťažké, jeden deň je Dana v raji, a o dva tri dni je zase v pekle. Je schopná za pár dní schudnúť aj dve, tri kilá,“ opisuje prejavy strašnej diagnózy jej kamarátka.

Posledná šanca

Psychiatri na Slovensku sú bezradní. So stavom Daniely si podľa jej slov nevedia poradiť. „Bojím sa, že zomriem. Pre pár mesiacmi som sa opäť dostala do kómy, vtedy som pocítila záblesk nádeje a pocit šťastia. Prvýkrát po rokoch,“ s iskričkou v očiach hovorí Daniela, ktorá si po prebratí povedala, že urobí všetko pre to, aby žila a ešte niekedy mohla povedať, že je šťastná. Jediné, čo potrebuje, je pomocná ruka. Daniela na ňu stále čaká...