Osud si však s nimi zahral krutú hru a obaja skončili na invalidnom vozíku. Rana od života ich však nezložila, pozbierali všetky svoje sily a teraz hviezdia na športovom poli či v biznise. Oboch mužov spája nielen liečebný pobyt v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, ale aj to, že i keď sú telesne postihnutí, užívajú si život plnými dúškami a stále veria, že sa raz postavia na nohy.
František Ščerba (57) bol úspešný česko-slovenský reprezentant v behu na 800 a 1 000 metrov. Nadaný atlét mal skvelú rodinu, množstvo koníčkov, no všetko zmenil jediný okamih. „Pred 17 rokmi som mal vážnu autohaváriu. Bol som si zajazdiť na koni, cestou domov som nezvládol riadenie a narazil som do domu. Vyzeralo to so mnou veľmi zle. Dva mesiace som bol v kóme,“ prezrádza František, ktorý sa napriek zlým prognózam rozhodol nepoddať osudu.
Najprv ho nakopla liečba v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, kde strávil 10 mesiacov. Potom neváhal kvôli zdraviu vycestovať aj do Ruska. „Som prvý Slovák, ktorý absolvoval transplantáciu kmeňových buniek do miechy. Už 17-krát som bol na takejto liečbe v Moskve,“ povedal František s tým, že mu to pomáha, pretože predtým ledva pohol rukami a teraz je oveľa ohybnejší a bez problémov znova šoféruje.
Dnes úspešne podniká, vlastní firmu na technickú správu budov a je hlavným sponzorom paraolympionikov. „Invalidný vozík mi v riadení firmy vôbec neprekáža. Mesačne pochodím celé Slovensko, najazdím aj 5 000 kilometrov,“ potvrdil úspešný biznismen, ktorého dopredu ženú práca, športovanie a jeho deti s vnúčatkami. „Ja stále verím, že raz sa postavím na nohy. To je môj najväčší cieľ,“ zakončil odhodlane.
Radoslav (30) verí, že získa medailu
Radoslavovi Malenovskému (30) sa život obrátil hore nohami ako 16-ročnému. „Skočil som do vody rovno na hlavu, narazil som na dno a zlomil si dva krčné stavce,“ hovorí mladý muž, ktorý najprv ostal úplne ochrnutý. „Keď som si začal uvedomovať, aké to bude mať následky pre môj život, dokonca som rozmýšľal aj o samovražde,“ priznáva.
Napokon sa však rozhodol s neľahkým osudom popasovať. „Zistil som, že sa dá žiť plnohodnotne aj na vozíku len s určitými obmedzeniami a dnes som tu a hovorím, že mám dobrý život,“ vraví s úsmevom. Jeho najväčšou vášňou je streľba, ktorej sa začal venovať rok po osudovom zoskoku. Odvtedy už úspešne reprezentoval Slovensko na troch paraolympiádach, na ktorých získal piate, siedme a naposledy v Riu štvrté miesto.
