Rodák z dolnorakúskeho Euratsfeldu vyštudoval v roku 1957 právo na Viedenskej univerzite, aby si následne zvyšoval odbornú kvalifikáciu ešte v talianskej Bologni i v belgickom Bruseli. Už od študentských rokov sa angažoval v katolíckom zoskupení KaV Norica a ďalších spoločenských organizáciách. Pôsobil ako referent v rezorte školstva a neskôr v Úrade spolkového kancelára.
V roku 1966, keď sa v Rakúsku ujala moci vláda ľudovcov kancelára Josefa Klausa, sa stal Mock tajomníkom a šéfom kancelárovho kabinetu. V rokoch 1969-1970 bol najmladším rakúskym ministrom školstva, vedy a kultúry.
Po víťazstve sociálnych demokratov Bruna Kreiského vo voľbách v roku 1970 sa stal Mock poslancom ľudovcov a starostom rodného Euratsfeldu. V rokoch 1971-1979 stál na čele odborovej centrály ÖAAB, v rokoch 1978-1987 šéfoval poslaneckému klubu ľudovcov a v rokoch 1979-1989 bol aj rešpektovaným predsedom Rakúskej ľudovej strany (ÖVP).
Od roku 1979 do roku 1998 stál na čele Európskej demokratickej únie a v tejto funkcii navštívil v druhej polovici 90. rokov aj Slovensko, kde neváhal vyjadriť znepokojenie nad vnútropolitickým vývojom.
Zásadné spoločenské zmeny v Európe zažil Alois Mock ako šéf rakúskej diplomacie, vo funkcii, ktorú zastával v rokoch 1987-1995. Spolu s maďarským rezortným kolegom (a neskorším premiérom) Gyulom Hornom bol 27. júna 1989 pri prestrihnutí drôteného plotu na rakúsko-maďarskej štátnej hranici. Likvidácia častí hraníc rozdeľujúcich starý kontinent v období studenej vojny a následné otvorenie maďarsko-rakúskej štátnej hranice 11. septembra 1989 umožnilo mnohým občanom bývalej Nemeckej demokratickej republiky vycestovať z Maďarska na Západ. Celý tento proces prispel k rozpadu tzv. železnej opony a ukončeniu izolácie východoeurópskych štátov, v ktorých vládli až dovtedy štátostrany.
Mock sa výrazne zaslúžil aj o členstvo Rakúska v Európskej únii, pričom bol tým, kto 17. júla 1989 podal žiadosť alpskej republiky o prijatie do Európskeho spoločenstva, aby 1. marca 1994 uzavrel v Bruseli spoločne s vtedajšou štátnou tajomníčkou Brigitte Edererovou, zastupujúcou kancelára Franza Vranitzkého, prístupové rokovania s Bruselom. V následnom referende sa dve tretiny rakúskych občanov vyjadrili za vstup ich krajiny do EÚ.
Pre Mocka bola srdcovou záležitosťou humanitárna pomoc krajinám bývalej Juhoslávie v období, keď táto krajina v 90. rokoch minulého storočia prechádzala ťažkým obdobím novodobého vývoja. Osobne sa angažoval, aby došlo k čo najrýchlejšiemu uznaniu nezávislosti Chorvátska a Slovinska.
Muž, ktorý sa ešte v rokoch 1995-1999 vrátil ako poslanec do viedenského parlamentu, sa angažoval aj v rokovaniach s Talianskom o Južnom Tirolsku, viedol Svetovú konferenciu o ľudských právach OSN vo Viedni, v rámci ktorej sa napriek pretrvávajúcim odlišnostiam názorov podarilo potvrdiť princípy univerzality a nedeliteľnosti ľudských práv (1993).
Po rokoch, v ktorých sa symptómy Parkinsonovej choroby prejavovali iba mierne, lekári napokon v roku 1995 diagnostikovali Mockovi toto ochorenie, ktoré ho následne začalo čoraz viac limitovať.
Pri oslavách Mockových 80. narodenín, ktoré vo viedenskom Hofburgu zorganizovali ľudovci a na ktorých jubilanta ocenil aj vtedajší spolkový prezident Heinz Fischer, už oslávenec prítomný na invalidnom vozíku nevystúpil. Všetkým prítomným za neho poďakovala manželka, s ktorou žil v bezdetnom manželstve viac ako polstoročie a ktorá sa o neho starala aj v ostatných rokoch života.
Zosnulý bol laureátom vysokých rakúskych i zahraničných štátnych vyznamenaní vrátane francúzskeho Radu Čestnej légie, nemeckého Veľkého kríža Radu za zásluhy, ale aj celého radu ocenení z balkánskych štátov či mimoeurópskych krajín (napríklad Argentína, Čile, Japonsko, Jordánsko, Kórejská republika).
Nadácia Aloisa Mocka udeľuje od roku 2002 Európsku cenu nesúcu meno niekdajšieho šéfa rakúskej diplomacie a bývalého predsedu Rakúskej ľudovej strany (ÖVP), a to za zásluhy o zjednotenie starého kontinentu.
Po rakúskom publicistovi maďarského pôvodu Paulovi Lendvaiovi, nemeckom kresťanskodemokratickom europoslancovi Elmarovi Brokovi, vtedajšom slovinskom šéfovi diplomacie Dimitrijovi Rupelovi, niekdajšom šéfredaktorovi švajčiarskeho denníka Neue Zürcher Zeitung Hugovi Bütlerovi a francúzskemu exministrovi zahraničných vecí Rolandovi Dumasovi ocenenie ako prvá žena vôbec získala Magda Vášáryová, exveľvyslankyňa ČSFR a SR v Rakúsku. Medzi laureátmi uplynulých rokov boli aj Hans-Dietrich Genscher, Jerzy Buzek či Karel Schwarzenberg a José Manuel Barroso.
