"Justína vždy bola akási "nesvoja". Vydatá nebola, ale keď bola mladšia, chlapi za ňou po večeroch chodili. Slobodní, ale aj ženatí. Kým žila jej mama, spočiatku jej syna pestovala. Mala ho s mužom z vyšného konca. Po štrnástich rokoch zas bolo na nej vidno, že voľačo bude. Predtým za ňou chodil jeden chlap, pomlátil sa po nej a bolo... Keď sa vrátila z pôrodnice, jej druhého syna nikto nevidel... Odkedy bola staršia, už sa bála. Po večeroch sa zamykala, nesvietila, ani nikomu neotvárala. V drevenici nekúrila, bála sa, že jej chalupa zhorí. Zaliezla do postele, nič jej nebolo, hoci niekedy mala v chalupe aj 20 stupňov pod nulou. Chodievali sme za ňou, lebo sme sa veľmi báli, že zamrzne," rozprávala o Justíne jej suseda.
V starom špinavom kabáte Justína každé ráno vyháňala svojich pár ovečiek a hodiny čakávala, kým sa napasú. Teplé jedlo jej nosili susedia. V kuchyni, ktorá bola zároveň izbou, bola v strede jama plná zemiakov. Osamelo žijúca žena mala zvláštny zvyk, na každú otázku odpovedala protiotázkou.
Koľko máte zemiakov v tej jame? - Veľa. A vy máte zemiaky kde?
Čo robíte po večeroch, keď je tma? - Ľahnem si a spím. A vy čo v noci robíte?
Nebojíte sa, že vám tie zemiaky ukradnú zlodeji, pokým pasiete ovce? - Zlodeji? A vy ste takých videli?
Justína v drevenici nezamrzla. Zomrela prirodzenou smrťou. Ani jej starý dom už nestojí. Začal sa rozsýpať, až ho napokon rozobrali... Jej prvorodenený syn, ktorému už tiahne na šesťdesiatku, je slobodný, žije v malom murovanom domčeku. Vo vcelku slušnej dedine na Hornej Orave sa aj kvôli "nesvojej" Justíne zamiešalo viacero ľudských osudov. A čo je to osud? - opýtala by sa Justína.
