Tie fungovali na princípe známych gulagov. Mladú ženu vytrhli z bezpečia rodiny, keď mala len 19 rokov. Naspäť prišla až po takmer 3 rokoch a vážila len niečo cez 40 kíl. Môže však hovoriť o šťastí, pretože 19 ľudí zo 135 sa z tábora nikdy nevrátilo. Dôchodkyňa je jedna z posledných pamätníkov u nás, ktorí toto väzenie prežili.
Múzeum SNP v Banskej Bystrici zavŕšilo výskum o Slovákoch v zajateckých táboroch NKVD v rokoch 1939 - 1956. Jednou z nich bola aj Ilona Gešková (91). Najhoršie obdobie jej života sa začalo v januári 1945, keď do obcí v okolí Rimavskej Soboty prišla Červená armáda. Vyše 100 ľudí poslali do domu v strede dediny. Vtedy mala len 19 rokov a život pred sebou. „Povedali nám, že si máme zobrať oblečenie, deky a jedlo na 3 dni. Vraj pôjdeme odpratávať ruiny do Miškolca,“ začína rozprávanie dôchodkyňa, ktorú odvliekli spolu s budúcim manželom Andrejom.
Zima, hlad a špina
Medzi ľuďmi vládli obavy. Pešo sa dostali do Miškolca, odtiaľ cestovali vo vagónoch, tzv. dobytčákoch, do sovietskeho tábora Delta v Buhaivke. „Brali nás ako nemeckých zajatcov. Aj ruské deti na nás pokrikovali, že sme nemecké ku..y,“ spomína Ilona. „Mužov poslali pracovať do bane, ženy na polia. V deravom domčeku bývalo asi 10 žien. V strede bolo uhlie a to nás malo zohriať, no nepomáhalo. Nestačili ani deky,“ opisuje a dodáva, že ju neskôr preradili do bane.
Špina, zima, hlad a tvrdá práca sa stali súčasťou jej života. „Ťahali sme vagóny s uhlím, keď sme mali mať voľno, nahnali nás robiť niečo iné. Jedlo chystali vo dvoch kotloch. Paradajkovú polievku robili zo zelených paradajok a dali tam rybu. Smrdelo to a nedalo sa to jesť. Chlieb bol mazľavý ako blato. Vodu sme nedostávali, keď bol sneh, museli sme si ho roztápať. Roky, ktoré mali byť najkrajšie, som strávila takto. Na pokraji života a smrti,“ vraví Ilona. Jej Andrejovi prešiel po roku po nohe vagón. Zlomil si koleno a poslali ho domov. Ona sa vrátila po takmer troch rokoch. „Andrej na mňa počkal,“ spomína dôchodkyňa, ktorá ovdovela pred 25 rokmi.
