Za takmer 20 rokov pôsobenia v televízii Markíza sa Danica Kleinová (44) vypracovala na slovenskú redaktorskú špičku. Na obraze veľmi rázna až prísna, ale v súkromí stále usmiata bruneta nám porozprávala, ako jej v reportáži išlo o život, čo jej dobíja baterky a či plánuje so svojím priateľom Alexandrom Nejedlým (51) dieťa.
Vždy ste chceli byť redaktorkou a pracovať v televízii?
Vlastne už ako malé dievča som si zobrala atlas sveta, paličku a hrala som sa na hlásateľku. Bavilo ma niečo vysvetľovať, hovoriť a myslím, že to v tej mojej detskej duši kdesi bolo schované. Potom po rokoch vzniklo u nás na Hornej Nitre súkromné rádio. Študovala som na vysokej škole ekonomickej, a tak som si povedala, že to skúsim. A vyšlo to. Tam som sa postupne učila narábať s hlasom a rozprávať. No a keď som videla, že televízia Markíza robí konkurz, tak som sa prihlásila. Potajomky. Okrem dvoch ľudí o tom nikto nevedel. Prešla som jedným kolom a potom ďalšími štyrmi a zrazu moje meno bolo na zozname piatich ľudí, ktorých si vybrali. Musela som sa rozhodnúť. Vtedy mi moja mama povedala, veď to si chcela! Dala som výpoveď z banky a odišla do Bratislavy.
V Markíze pôsobíte od roku 1998. Čo sa za ten čas zmenilo vo vašom živote?
Viete, za tie roky sa človeku toho zmení veľa, aj keby nerobil v spravodajstve. No vďaka práci redaktorky som spoznala veľa, veľa zaujímavých ľudí, dozvedela sa množstvo informácií, zažila veľa príbehov a najmä som bola na takých miestach, kde by som sa v inom povolaní nedostala. Ťažko povedať, čo sa zmenilo, pretože neviem, aká by bola moja cesta, keby som nešla na konkurz. V každom prípade to bol taký skoro dvadsaťročný vývoj. Od práce redaktorky, cez moderovanie Televíznych novín, Nočných televíznych novín, cez možnosť spolupracovať na dokumentoch až po dramaturgiu, moderovanie Mimoriadnych televíznych novín a Prvých TN.
Keď vidíte svoje staré reportáže, ako sa na ne pozeráte? Cítite nostalgiu, alebo vám pripadajú smiešne?
Málokedy mám možnosť si pozrieť to, čo som nakrútila pred rokmi, ale keď sa niekto z kolegov dostane k týmto archívom, tak sa všetci zhŕkneme a aj sa nasmejeme. Veľa z týchto reportáží je však vážnych a mnohé mi ostanú dlho v pamäti, ako napríklad prípad týraného dieťaťa, malej Márie, ktorú otčim zbil tak, že ostala takmer slepá, hluchá a nehybná. To sú ťažké veci, cez ktoré sa aj rokmi ťažko prenáša.
Väčšinou robíte témy týkajúce sa polície, záchranárov alebo hasičov...
Môže za to Patrik Herman. On si ma ako začínajúcu redaktorku vzal pod akési ochranné krídla. A postupne mi pomáhal s kontaktmi. Paťo si zo mňa vychoval svoju nasledovateľku. A keď prešiel do Lampárne, už som musela v tejto ceste pokračovať sama. Som mu za veľa vďačná.
Točili ste napríklad v Afganistane, kde by len tak hocikto nešiel. Máte vždy odvahu ísť na nebezpečné miesta?
Ja sa na takých miestach vždy ocitnem náhodou. V rámci nakrúcania reportáže viac-menej nikdy presne nevieme, do čoho ideme a čo na mieste nakrútime. Vlastne, keď som išla s vojakmi do Afganistanu, vôbec som netušila, čo ma tam bude čakať. Myslela som si, že veď je to vojenská základňa, tam je všetko v pohode. Nakrútime rozhovory s našimi vojakmi, urobíme zopár záberov, no ale až také ideálne to nebolo.
Zažili ste aj situáciu, kde vám išlo doslova o život? Čím sú vám blízke takéto nebezpečné kauzy?
Práve v afganskom Kandahári a Tarin Kowte sme zažili pár raketových útokov na vojenské základne. Je tam však vybudovaný systém bunkrov a mali sme presné inštrukcie, čo v prípade útoku robiť, ako sa zachovať, kde utekať. Nerozlišujem medzi tým, či sú reportáže nebezpečné, alebo nie. Skrátka je to moja práca a keď treba, tak rada urobím reportáž napríklad aj z výstavy psíkov. Je to v mene rovnováhy dobra a zla. Myslím, že aj našu prácu treba z času na čas vyvážiť. Striedať reportáže vážne a úsmevné.
Počula som o vás, že keď zaúčate nových kolegov, ste veľmi prísna, neskôr však veľká kamoška...
No toto! (smiech) Je to skôr o tom, že si ťažšie k sebe pripúšťam ľudí. A aj v tom, že počas tých rokov k nám do redakcie prišlo veľmi veľa nádejných kolegov, ale veľa z nich odišlo a zostalo len zopár. Možno si asi nechcem z úvodu hneď vytvoriť blízky vzťah, lebo potom mi je ľúto a smutno, keď odídu. Keď však už ostanú, zblížia nás mnohé udalosti tak pracovné, ako aj súkromné a z toho už je kamarátstvo.
Vraj z vás majú strach. Čím to podľa vás je?
Teraz to vyzerá, akoby som bola postrach redakcie. Viem, ktorí vám to bonzli, to hovoria Viktor Vincze a Veronika Ostrihoňová (smiech). Myslím, že po pár dňoch a pár mimoriadnych situáciách, keď sme spolupracovali, sa ľady roztopili. Ja si svojich kolegov vážim, mám ich rada, navzájom si radíme a pomáhame.
Iní kolegovia zas tvrdili, že ste divožienka... Stále sa vraj smejete a ste veľmi aktívna. Nikdy vám nedošli baterky?
Ale áno. Sú dni, keď jednoducho nič nejde, nič sa nedarí, to je najhoršie, obyčajný všedný deň. Zrazu lusknutím prsta však niekto povie vtip, zašpásujeme a hneď je veselšie. Alebo príde výnimočná situácia a vtedy cítiť, aká je naša práca dobíjacia. Ťahá vás dopredu stále niečo robiť.
Kde a ako ich najradšej dobíjate?
Buď u mojej rodiny na hornej Nitre, u sestry a mamy, alebo keď ideme na dovolenku. Teraz sme si výborne oddýchli vo Vietname. Kilometre sme nabehali po Saigone, a potom sme si oddýchli pri mori. Rada aj čítam, Dominika Dána mám kúpeného vždy v prvý deň, keď jeho kniha vyjde na pulty. Alebo milujem časopisy o histórii.
Viem o vás, že vašou vášňou je móda. Najmä topánky a kabelky. Koľko ich máte v zbierke?
Ach jaj. Ja by som to ani tak vášňou nenazvala, skôr si urobím sem-tam radosť. Mám vo svojej zbierke naozaj len pár kúskov, z ktorých sa teším. Kedysi dávno som si povedala, že keď budem veľká, tak takéto topánočky budem mať. Síce ich nosím len sporadicky na slávnostnejšie akcie, ale zato pravidelne, keď vysielam Mimoriadne televízne noviny. (smiech)
Máte staršiu sestru a vraj ste sa nikdy nepohádali...
Martuška je moja najbližšia osoba, je odo mňa o 12 rokov staršia, vždy ma viedla, pomáhala mi, chápeme sa navzájom a je to veľmi dobrý človek. Vždy bola mojím príkladom, keď som bola dievča, tak som ju obdivovala. Vzhľadom na toto všetko, na nejakú hádku nikdy nebol dôvod. Práve naopak, má úžasný zmysel pre humor a veľa sa spolu nasmejeme.
Myslíte si, že v súčasnosti je väčší problém pre samostatnú ženu nájsť rovnocenného partnera?
Tak na túto otázku nemám jednoznačnú odpoveď. Je pravda, že teraz ľudia nevstupujú do manželstva ako dvadsaťroční, ako to bolo kedysi. Mladí študujú, chodia do sveta, stále čosi objavujú, potom začnú pracovať a zrazu im roky ujdú a zbadajú sa až pri oslave 35-ročného jubilea. Nemyslím si, že je to o ženách. Rovnako samostatní sú aj muži.
Čím dlhšie človek funguje sám, tým horšie sa prispôsobí partnerovmu životnému štýlu. Ako je to u vás?
Takéto teórie som aj ja počula. Veru sme to z úvodu aj my rozoberali. Jedna moja kamarátka mi však povedala, vieš, keď ho ľúbiš, nebudeš nič riešiť, jednoducho to príde a prispôsobíš sa spoločnému životu, ani nebudeš vedieť ako. A mala pravdu. Vlastne, ten náš spoločný život neznamenal nejaké prevratné prekopanie môjho života. Len teraz sa mám o koho starať a robím to veľmi rada.
Ste typická žienka domáca?
Svojím spôsobom veru som. Som rada, keď som doma. Keď môžem navariť víkendový obed, pre vôňu dobrej hovädzej polievky som ochotná vstať aj ráno o šiestej, aby som ju dala pomaly variť. A teraz sme sa s Alexandrom nasmiali, keď sme sa vrátili neskoro z večernej akcie, tak sa ma opýtal, či budem ráno prať. Ja na to, pravdaže áno. A on ma poprosil, aby to nebolo pred siedmou. (smiech)
Trúfli by ste si ešte na dieťa a na svadbu?
Teraz si skôr užívame krásne okamihy na svadbách našich priateľov a spolu sa z nich tešíme. Ako hovorím, čo má prísť, príde. Neplánujeme a uvidíme.
