Pri vytrvalostných pretekoch sa na koni vydáva až na 160-kilometrové trasy naprieč otvorenou krajinou. Nedávno sa vrátila z arabského Abú Zabí, kde sa práve v tejto náročnej disciplíne konajú najťažšie dostihy na svete. Aké to tam bolo?
„Tá pozvánka spočíva v tom, že všetko uhradia – letenky pre koňa, pre jazdca, jedného pomocníka, ubytovanie, štartovné, k dispozícii nám dali tiež auto... Na preteky sa dá prihlásiť aj bez pozvánky, ale vtedy si účastník hradí všetko sám,“ vysvetľuje Marika. Okrem nej sa na pretekoch v Abú Zabí začiatkom februára zúčastnili ešte piati Slováci, ktorí si však všetko hradili sami.
Nový kôň
Zorganizovať si cestu za necelý mesiac nebolo pre slovenskú jazdkyňu jednoduché, lebo kobylka, na ktorej zvyčajne preteká, čakala žriebä. „Do emirátov som nakoniec šla s požičanou kobylou z Portugalska. Ja som potrebovala koňa, majiteľ potreboval jazdca, tak sme do toho spolu šli, to sa takto bežne robí,“ vysvetľuje. S osemročnou Casotou si hneď sadli. „Bola dobrá a poslúchala, hoci pred pretekmi som na nej sedela iba dva razy.“
Na štarte najťažších dostihov sveta stálo 206 jazdcov. Bol to stres najmä pre cudzincov, ktorých kone neboli zvyknuté na horúcu púštnu klímu. „Predstavte si, že prídete s koňom zo zimy. Má dlhú srsť, tak ho musíte oholiť a postavíte ho do horúčavy na slnko. A vyštartujete na 160-kilometrovú trať naprieč púšťou,“ opisuje jazdkyňa.
Čudný verdikt
Zo začiatku všetko vyzeralo bezproblémovo. „Cesta bola vyznačená a upravená. Bolo výhodou, že na rozdiel od iných pretekov tu išli po celý čas s nami aj sprievodné autá, a tak sme boli stále pod dohľadom. Mohli sme sa tiež kedykoľvek ochladiť...“ Po čase však kone začínali mať problém s pieskom, cesta bola rozdupaná a nohy sa na niektorých miestach zabárali.
Po dva a pol hodine cvalu vo víriacom jemnom piesku, ktorý napriek šatke prenikal do úst aj nosa, mala Marika za sebou prvé náročné 40-kilometrové kolo a išla na veterinárnu prehliadku. Tá sa robí koňom po odbehnutí každého kola. A tam sa slovenská jazdkyňa dozvedela zarážajúci verdikt. „Vylúčili nás z pretekov s tým, že môj kôň kríva! Pritom mu nič nebolo, ale veterinár má vždy posledné slovo. Takéto veci sa pri vytrvalostných dostihoch nedajú nijako dokázať, nepoužívajú sa ani kamerové záznamy, ktoré sú doslova zakázané, a tak to, čo povie veterinár, platí...“ osvetľuje Marika a pokračuje: „Neviem, či naše vylúčenie bol zámer, to by bola iba moja špekulácia.... Každé hodnotenie je subjektívne. Ale bolo to nefér, lebo môj kôň nekríval. Zdalo sa mi, že najdôležitejšie bolo, aby boli spokojní samotní organizátori. Medzi víťazov sa cudzinci vlastne nikdy nedostanú.“ Celkovo dostihy nedokončilo 77 koní, z toho sa jeden zranil smrteľne a dva fatálne.
Doping
Aj pre náročnosť a najmä neprehľadnosť a doping sa preteky v emirátoch dostali pod paľbu kritiky. „Niektoré krajiny ako Británia či Nemecko zakázali svojim jazdcom účasť pod hrozbou sankcie,“ hovorí Marika, pre ktorú napriek sklamaniu bola táto skúsenosť na nezaplatenie. „Splnil sa mi môj dávny sen, teraz, keď mám najťažšie dostihy sveta za sebou, idem ďalej,“ dodáva slovenská jazdkyňa, ktorá sa tomuto krásnemu športu nevenuje profesionálne. O to viac študentku ruštiny a fínčiny jej úspechy hrejú pri srdci.
