To všetko je preč, Kukura je na výslní a vedie bratislavské divadlo Aréna. V marci oslávi sedemdesiatku a hoci by to o ňom nikto nepovedal, odhodlane sa pripravuje na smrť.
Patríte k ľudom, ktorí si dávajú novoročné predsavzatia?
Veľmi na to neverím. Život v dnešnom svete je založený na tom, že človek musí byť v pravý čas na pravom mieste. Napríklad, môj syn Filip je v súčasnosti profesorom v Oxforde a narodil sa v roku 1978, keď som sa chystal natáčať svoj prvý film v Mníchove. V tom čase moja manželka Táňa ležala v nemocnici u Kocha, pretože mala rizikové tehotenstvo a za sebou už jeden potrat. Prosila ma, aby som sa spýtal profesora, či by nemohla ísť domov. Vyšetril ju a súhlasil. Táňa vyšla na balkónik a ja som jej zakričal, nech sa zbalí, lebo ide domov. Zrazu ma zozadu oslovil mladý asistent. Povedal, že bol pritom, keď moju manželku vyšetrovali a keby to záviselo od neho, tak by ju domov nepustil… Stál som tam ako obarený, zavolal som na manželku a povedal jej, že sa nič nedá robiť, nikam nejde. O šesť hodín neskôr, keď som prišiel autom do Mníchova, som hneď zatelefonoval domov - Táňu práve zašívali po počiatočnom potrate. Keby bola doma, Filip tu dnes nie je.
Viete, kto bol tým mladým asistentom?
Doktor Vladimír Cupaník, ktorý je dnes v spomínanej nemocnici prednostom gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Tak vidíte, aké predsavzatia? Môžem si predsavzať, že budem zdravý a zajtra ma prejde auto. Zažil som v živote toľko fatálnych situácií, jednoducho za vás rozhodnú okolnosti. Som šťastný, že som sa narodil tu a nie v Somálsku alebo sýrskom Aleppe. Keď vidím, čo sa tam deje, tak mi ide srdce puknúť.
Už ste Vianoce trávili v Izraeli aj v Keni. Kde ste boli tento rok?
V Hamburgu, kde máme byt. Z Oxfordu prišiel aj Filip, s manželkou Caroline a dcérou Ellou (2). Na druhý deň sme boli v hoteli Atlantic, ktorý je na champagnebrunch jedným z najslávnejších na svete. Môžete si tam dať toľko dobrého šampanského, koľko len chcete. No a teraz odlietame s manželkou do Bangkoku, kde budeme až do konca januára.
Prečo práve do Bangkoku?
Keď som pred rokmi nahral platňu a na jej obal som sa dal vyfotiť takmer nahý, česká speváčka Naďa Urbánková mi na krste povedala, že si nikdy nedám pokoj. Prečo som sa dal vyfotiť nahý?! No preto, lebo už nikdy takú postavu mať nebudem! Nechtiac som vyslovil pravdu. Jedného dňa už nebudem môcť lietať tak ďaleko a bude zbytočné snívať o ceste do Bangkoku. A ešte, neviem, či už viete o tom...
O čom?
Rátam s tým, že už pred sebou ktovieaký dlhý čas nemám. Tak som si, pre istotu, zabezpečil aj hrobové miesto. Po dlhých ťahaniciach, vďaka mnohým ľuďom, ktorých si veľmi vážim, sa mi podarilo „získať“ miesto na bratislavskom Ondrejskom cintoríne. Keď mi prišlo povolenie, tak tam bolo napísané - Jurajovi Kukurovi sa udeľuje na Ondrejskom cintoríne povolenie na hrobové miesto. Toto povolenie platí tri roky, dovtedy musí byť úkon vykonaný. To bolo pred pol rokom, takže mi ostávajú dva roky a šesť mesiacov života. Ak nebude dovtedy po mne, tak prídem o hrobové miesto na Ondrejskom cintoríne! (Smiech)
