Lazy sa tu tiahnu široko-ďaleko po okolitých kopcoch. Ruch na nich oproti minulosti už trochu utíchol, no stále tu žijú ľudia, ktorí by svoj domov v lone prírody nevymenili za nič na svete. Život v takýchto odľahlých končinách pritom nikdy nebol ľahký. V zime, keď nasnežilo, bolo veľmi ťažké dostať sa do dediny. A v lete obyvateľov mnohých lazov zasa trápil nedostatok vody a často po ňu museli chodiť až kilometer ďaleko. Voda však nebola jediná vec, ktorú si museli horko-ťažko zháňať. Lazníci boli vo všetkom odkázaní sami na seba. Nemali na výber, inak by tu neprežili. Začiatkom 20. storočia na lazoch žilo približne 4 000 ľudí. Najviac obyvateľov sa odsťahovalo následkom vojnových udalostí. Dnes tu žijú necelé tri stovky obyvateľov.
Na samote
Chceli sme sa na vlastné oči presvedčiť, ako taký život na lazoch v dnešnej dobe vyzerá. Vo Valaskej Belej na nás už čakajú domáci obyvatelia Daniel Hujo a Viliam Lehocký, ktorí nás budú sprevádzať. Cieľ cesty je jasný. Berú nás na návštevu k starenke Irene Senkovej, ktorá na chrbte nosí už osem krížikov a stále býva na lazoch, ďaleko od dediny.
Auto odstavujeme pri ceste, vystupujeme a stúpame do strmého kopca. „Ešte keď sa gazdovalo, tu bolo v zime toľko snehu, že pokiaľ sa chceli ľudia z lazov dostať do dediny, museli postupne sused k susedovi urobiť chodníček, inak by sa nedostali. Takisto odhádzali cestu pre sanicu, na ktorej vozili napríklad drevo. Vtedy mal každý dobrý gazda sane,“ prezrádza nám jeden z našich sprievodcov počas toho, ako vchádzame do lesíka.
Naľavo v diaľke vidíme učupené domčeky. Lazy dostali mená podľa toho, kto ich obýval. Nájdete tu lazy Kršákovcov, Kuricovcov, Trhanovcov a mnohých iných. My však mierime k Petelúchovcom. Približne po pol hodine prichádzame do cieľa. Žijú tu ešte dvaja poslední mohykáni. Jedným z nich je pani Irena, ktorá nás už čaká na dvore svojho domčeka.
Drobná starenka
Drobnej starenke v zástere spod šatky trčia sivé vlasy a tvár má posiatu hlbokými vráskami, z ktorých každá jedna rozpráva iný príbeh. Pokorná tetuška na samote prežila celý svoj život, všetky útrapy aj potešenia. Už dlho sem nezavítalo toľko ľudí naraz. Blesky fotoaparátu starkej nerobia dobre, nevie, ako reagovať. Veď naposledy sa fotila so svojím mužom, ešte keď žil. Teraz je už desať rokov sama, ale chuť do života nestratila. Aj keď mal často trpkú príchuť.
„Vítam vás tu u mňa,“ zdraví nás pani Irena, ktorej do reči skáče brechot jej psa. Podáva nám zrobenú ruku, ktorá si toho už veľa pamätá. Druhú má v sadre, potkla sa na dvore. „Poďte dovnútra, tu je zima,“ pozýva nás dnu trasľavým hlasom. „Teta, takže vy tu žijete celý život?“ zaujímam sa. „Nie celý, iba 63 rokov,“ vtipkuje. „Predtým som žila tam, za vrchom na inom laze u Mokrišov,“ ukazuje na vzdialené lúky na opačnej strane. Na laz do Petelúchovcov sa ako 21-ročná vydala.
Samostatná
Babička s barlou nás pomerne rýchlym krokom vedie do svojho domu. Vchádzame do kuchyne - v piecke, pri ktorej je nanosená veľká kopa dreva, plápolá oheň „Teta, kto vám to sem nanosil?“ pýtam sa, pretože do domu vedú dosť strmé schody. „Niečo mi pomohol aj sused, niečo dcéra, ale väčšinou si ho nosím sama. Len teraz mám tú ruku nevládnu, ťažko mi to ide,“ odpovedá bez zaváhania a mne na chvíľu dôjdu slová. Pri predstave, ako si útla starenka v tomto veku nosí do domu polienko po polienku - neviem, či cítim obdiv alebo ľútosť. No ona si už na to zvykla, toto je jej život.
Sama dokonca chodí aj do dediny na nákupy. „Najčastejšie chodím v utorok a piatok. Zoberiem si takú veľkú plachtu alebo ruksak a do toho si dám nákup. Chlieb, mlieko, zeleninu a občas aj mäso. Niekedy je to také ťažké, že nevládzem, ale prekonám sa a z dediny si nákup vyteperím sama až sem,“ vysvetľuje nám starká a ja sa pýtam, že kadiaľ chodí. Zaujíma ma, či pozná nejakú skratku alebo trasu, ktorá nie je až taká strmá. „Moja zlatá, chodím, kadiaľ sa mi zachce,“ smeje sa babička so slovami, že tu pozná každý kúsok zeme a nestratí sa.
Život na lazoch
Pohostinná pani pre rozličné diagnózy toho veľa jesť nemôže, najradšej si varí zeleninu. Aj keď už nič nepestuje, ešte stále chová sliepky. „Ráno vstanem, umyjem sa, oblečiem do čistého, ak mi vyhaslo, tak založím oheň, dám si variť vodu na čaj a idem nakŕmiť hydinu. Potom idem do pivnice vypratať popol a priložiť. Aj dnes som zakúrila v chalupe, nech je vám teplučko. Potom si navarím, pozriem televízor, rada aj časopisy čítam, len keby tam nedávali toľko holoritiek. No a deň mi rýchlo ubehne. Teraz v zime je to také otupné, skoro je tma.“
V minulosti tu spolu s manželom chovali svine, husi, ale aj kačice. „Kedysi sa tu na lazoch vo veľkom gazdovalo. Keď sme chceli žiť, museli sme si dochovať a dopestovať. Pôdu sme si vtedy vážili omnoho viac ako dnešní ľudia. Obrábali sme ju pluhom, ktorý ťahali kravy, voly či kone. Tí, čo chovali ovce, mali syr a bryndzu, iní obilie a ďalší zasa mäso. Museli sme byť sebestační, do dediny bolo ďaleko. Doma sme si taktiež aj všetko vyrobili. Od metiel cez koše, truhlice na šaty, ale aj rôzne náradia či už do kuchyne alebo na pole.“
Nemci za krkom
Starenka napriek životu, ktorý každý deň sprevádzala ťažká robota, spomína na roky prežité na lazoch pekne. Až na jeden z najťažších momentov, ktoré zažila na vlastnej koži - druhú svetovú vojnu. V čase, keď sa začala, nemala Irenka Senková ani 10 rokov.
„V malom drevenom domčeku, kde bola iba jedna izba, v ktorej sa robilo všetko, sme bývali šiesti ľudia. Mama, otec, ja a moji traja súrodenci. Pamätám si, že sa raz večer k nám dohnalo osem partizánov. Hľadali nocľah. Otec hovorí, že však sa uskromníme a potlačíme a im ustelie na zemi. Dal im tam čistú slamu, oni si na to uložili kabáty a ako ľahli, tak aj hneď zaspali. Zobudilo nás až búchanie môjho strýca na dvere, ktorý povedal otcovi: Ambróz, pre Pána Boha ťa prosím, ty tu máš toľko partizánov, vyžeň ich preč, veď Nemci sú už u Repkov (vedľajší laz). Otec ich chytro zobudil: Chlapi, okamžite vstávajte a bežte, lebo ešte aj my zomrieme... Chlapi sa rýchlo pobudili, zobrali topánky do ruky a bosí utekali kade ľahšie,“ rozpráva babička.
„Asi o päť minút u nás klopal nemecký vojak. Akurát sme spratávali slamu, kde spali partizáni. Nemec sa ma opýtal, že kto tu spal. A ja hovorím, že však my. Vidíte, že máme iba dve postele, tak spávame aj na zemi. Mali sme šťastie,“ rozpráva vojnový príbeh Irenka.
Riady z granátov
Strely často svišťali z lazu na laz, zo skaly na skalu. „V lesoch sa ozývala hrozná streľba, guľky lietali aj pomedzi naše domy, bolo to nebezpečné. Jedla nebolo veľa, stále sme jedli iba zemiaky a kapustu. Dokonca nám raz jeden vojak, myslím že to bol Rus, polial celú našu úrodu zemiakov petrolejom. Vtedy si mamka povzdychla, že deti moje, doteraz sme mali hlad, ale teraz pokapeme,“ spomína so smútkom v hlase. Jeden vojak jej dokonca na hruď priložil zbraň, keď odmietla v čase, keď vonku lietala jedna guľka za druhou, ísť po mlieko do maštale.
„Ak by neprišiel iný vojak, ktorý ho zahriakol, bolo by po mne.“ Vojaci sa u nich striedali ako na bežiacom páse, výnimkou neboli ani Nemci. „Aj tí často chodili k nám po mlieko či slaninku alebo vajíčka, no nemôžem povedať na nich krivého slova. Vždy zaplatili, vždy. A ešte dali aj navyše.“ Jeden deň sa strieľalo menej, iný viac. No keď bolo najhoršie, schovávali sa spolu so susedmi v maštali. „Krava nám tam špinila na chrbát, ale, chvalabohu, že sme ju tam mali, pretože deti mohli aspoň mlieko piť.“
Po vojne chodili domáci po horách a zbierali, čo našli po vojakoch. „Keď fronta prešla, behali sme po horách a zberali sme, čo zostalo po vojakoch. Deky, fľaše atramentu, kabáty. Zberali sa aj čižmy po mŕtvych, dnes to znie možno hrozne, ale vtedy bola taká bieda, že sa inak nedalo. Suseda si po vojne tiež išla nazbierať nejaké hrnčeky. Prišla s nimi domov v zástere a hovorí manželovi, že aha, koľko som ich doniesla. A ten jej hovorí, že bože môj, čo si to dovliekla, veď to sú granáty! Buď rada, že ťa to nezabilo,“ spomína si na príhody starenka.
Nemenila by
Dnes už sú to našťastie všetko iba spomienky. Keď sa po svadbe presťahovala na tento laz, dlho si nevedela zvyknúť. „Vôbec mi to tu nevoňalo. U Mokrišov som mala hneď za cestou potok. Tu som za každou kvapkou vody musela prejsť poriadny kus a vodu si nanosiť zo susedného lazu.“ Ale zvykla si, veď tu nebola jediná lazníčka. „Mladí už nechcú bývať na lazoch, radšej sa ťahajú do miest. Vidíte to sami. Kedysi nás tu bolo približne 60, dnes sme tu traja.“
Aj keď už má požehnaný vek, život by za iný nemenila. „Zvykla som si. Mala som tri infarkty, trápim sa, no stále som tu. Asi to tak má byť,“ uzatvára svoje rozprávanie starenka, ktorej príbeh môže byť príkladom pre každého z nás.
