Pravidelne do domácností prinášate nové správy, no teraz vás čaká úplne iná robota. Ťažšia, krajšia...?
J. Mečiar: Nemyslím, že by bola ťažšia. Podľa mňa, i keď to bude v tejto súvislosti znieť bizarne, je zábavnejšia. Aj keď, samozrejme, Srdce pre deti nie je zábavná relácia. V každom prípade tam budú diváci, kým my v štúdiu rozprávame iba do kamier - kameramanov nevnímame, ak práve nerobia nejaké vylomeniny. (smiech) V tomto to teda bude iné, lepšie.
A. Kmotríková: Je pravda, že každý deň robíme správy, ale obaja máme za sebou aj veľa charitatívnych projektov. Som v správnej rade nadácie Kvapka nádeje, spolupracujem s nadáciou Jojky, robila som viacero akcií pre rôzne iné organizácie, ktoré pomáhajú. Samozrejme, všetky tieto veci robí človek bez nároku na honorár a zo srdca. Ak by sme to nerobili zo srdca, nerobíme to vôbec.
Režisér Srdca pre deti Tomáš Eibner vraj priame prenosy miluje, vyhovuje mu adrenalín s nimi spojený. Vy ste na tom ako, išli by ste radšej naživo alebo zo záznamu?
A. Kmotríková: Bez debaty naživo. Živé vysielanie má čaro v tom, že sa nedá vziať späť ani slovo, každú sekundu sa treba naplno sústrediť a človek musí byť skutočný profesionál, aby to zvládol. Nič sa nedá dodatočne zostrihnúť. Navyše pre mňa je veľmi príjemný pocit, že diváci ma vnímajú presne v tej chvíli, keď sa im prihováram, a nie napríklad o tri týždne. Navyše vždy keď idem niečo nahrať do záznamu, tak sa trikrát pomýlim. Je to taký vnútorný pocit, keď viem, že si to môžem dovoliť. (smiech)
J. Mečiar: Ja mám tiež radšej priame prenosy, lebo pri živom vysielaní to jednoducho musí vyjsť na prvýkrát, nedá sa tam vymýšľať. Keď sa niečo predtáča, práca trvá trikrát dlhšie, než je dĺžka relácie, donekonečna sa nad tým špekuluje. „Poďme ešte raz. Toto spravme inak...“
Počas priameho prenosu však hrozí, že vás priveľmi pohltia emócie. Nemáte z toho práve v tomto prípade obavy?
A. Kmotríková: Mňa osobne sa veľmi dotýkajú všetky kruté osudy, najmä pokiaľ ide o deti. Či už sú to choroby, ktoré zasiahnu do ich života, zlé vzťahy, týranie, alebo chudoba. Neviem sa úplne odosobniť, občas sa aj rozplačem. Nedávno som pozerala reláciu Súdna sieň, kde bol príbeh rodičov, ktorým chceli odobrať deti len pre chudobu a pustila som slzu. Sú to príbehy nakrútené podľa skutočnosti, to ma zamrzí a ešte dlho na to neviem zabudnúť. Potom som šťastná, ak viem sama akokoľvek pomôcť alebo poskytne pomoc niekto iný.
J. Mečiar: Ja sa priznám, že pri predchádzajúcich ročníkoch tejto relácie boli chvíle, keď som mal namále. Ale ako hovorím: Neplakal som na otcovom pohrebe, plakať nebudem ani teraz. V tomto som taký... Ako to hovoríš, Adriana?
A. Kmotríková: On vôbec nie je citlivý.
J. Mečiar: Presne to som chcel počuť. (smiech) Nie je to však tak, skôr to viem potlačiť.
