Naučil sa ho nielen vyrábať, ale si na ňom aj zahrá. Jeho najväčšia fujara má vyše dvoch metrov s rozsahom všetkých tónov a až zhruba dvoch oktáv. Tajomstvo výroby odpozoroval od majstra z Podpoľania a napokon sa fujara stala jeho vášňou. „Je to celá veda. Fujary zhotovujem z bazového dreva, ale robia sa aj z agátu, javora, či jaseňa. Počas dlhých zimných večerov je dosť času, no treba v prvom rade nájsť vhodný materiál,“ vraví Milan.
Ako prezradil, tajomstvo úspechu je práve v dreve, ktoré musí pochádzať z tmavých lesov, pričom za surova predvŕtané schne aj rok až dva. „Potom chytím do ruky nebožiec a hoblík a pomaly sa črtá finálne dielo. Najdôležitejší je otvor, čiže duša fujary, ktorý vydáva správny zvuk,“ pokračuje. Podľa neho sa s fujarou treba vedieť porozprávať, tak ako to robievali už bačovia. „Dnes sa tomu hovorí aj meditácia. Fujara totiž nie je nástrojom do tanca, ale skôr na premýšľanie a oddych,“ vraví Milan, ktorý je vyučený elektromontérom a v súčasnosti pracuje ako vedúci údržby.
Jeho najväčšia fujara meria až 204 centimetrov a momentálne ich má dokopy 16. Zopár už však daroval kamarátom a skončili aj v zahraničí. Hoci v minulosti nehrával na žiaden nástroj, práve výroba fujár v ňom prebudila chuť si ju aj vyskúšať. „Chytilo ma to a hrávam na fujaru aj ako člen folkórneho súboru Dubina z Rožňavy,“ dodal.
