Proti okupantom sa postavila časť slovenskej armády, partizáni a pridávali sa k nim tisícky ľudí. Mnohé ich hrdinské príbehy sú známe, o iných sa dodnes hovorí iba v kruhu rodiny. To, čo my dnes nazývame hrdinstvom, oni brali v tých časoch ako svoju samozrejmú povinnosť voči svojej vlasti.
Vladimír Strmeň (88): Neváhal som ani minútu
Smrti do očí hľadel každý deň. Bývalý partizán a priamy účastník SNP Vladimír Strmeň si jasne spomína na deň, keď vypuklo SNP. V tom čase narukoval do armády. „Bol vyhlásený poplach a nám pred kasárňami oznámili, že vypuklo Slovenské národné povstanie, bojuje sa proti Nemcom a s partizánmi sa vyjednáva,“ opisuje Strmeň, ktorého neskôr poslali domov do baníckej osady Richtárová. V rodičovskom dome bol partizánsky štáb. „Tu máš flintu, budeš s nami bojovať,“ povedali iba 17-ročnému Vladimírovi, ktorý neváhal a pridal sa k partizánom.
Pred odchodom na front absolvoval 14-denný guľometný a mínerský výcvik. Na bojisku to bolo veľmi nebezpečné. „Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer či rána. Smrti sme hľadeli do očí každý deň,“ prezrádza odvážny muž, ktorý bol 14. októbra 1944 v Čremošnom po mínometnom útoku zranený a skončil v nemocnici. Zasiahnutý piatimi črepinami neskôr zvládol prechod do hôr a pridal sa ku skupine Pomstiteľ. Dokonca sa im 2. februára 1945 podarilo zabrániť vypáleniu Starých Hôr a okolitých dedín. O viac ako mesiac, 18. marca, už však nemali také šťastie.
Nemcom sa podarilo obsadiť Richtárovú, Baláže, Španiu Dolinu a Kalište. Väčšinu dedín vypálili. Následne sa partizáni rozhodli prejsť frontom. V obrovskej fujavici a cez zamínovaný les sa dostali až do Bystrej, odkiaľ putovali do Popradu. Potom Vladimíra pridelili do armády generála Svobodu. „Bojovať som išiel so zápalom. Neváhal som ani minútu, vedel som, že je to potrebné, aby sa ľudia mali lepšie,“ zakončil presvedčivo Strmeň, ktorý získal za svoju odvahu a statočnosť množstvo vyznamenaní.
