Nielen pódiové umiestnenie, ale aj výrok otca vybičoval Veronikine emócie.
Keď Veronika Velez-Zuzulová hovorila po nedeľňajšom slalome o najkrajšom i najťažšom dni jej života, tak v tomto emotívnom a možno preto trochu nadsadenom výroku sa sústredilo viac ako len interval niekoľkých hodín. Boli to týždne a v nich najmä tento prvý marcový, ktorý jej v Jasnej priniesol všetky možné starosti i radosti života špičkovej svetovej športovkyne.
Podarilo sa a v prvom slalome Svetového pohára na samostatných slovenských kopcoch vystúpila domáca pretekárka na pódium. Tretie miesto v okolnostiach fantastickej lyžiarskej nedele nemohlo nikoho sklamať: "Je to pre mňa zadosťučinenie aj za roky, keď som necítila podporu a musela som si ten chodník vyšliapať' sama a na to som hrdá. Na štarte druhého kola som cítila vietor, ktorý mi tam začal fúkať, ale povedala som si, že musím byť silnejšia ako on. Na nič som nemyslela, iba som chcela ísť čo najrýchlejšie dole, aby som sa dostala na pódium. Vedela som síce, že už nevyhrám, to bolo viac-menej stratené už po prvom kole, no na druhej strane som o stupne víťazov musela zabojovať, lebo dievčatá za mnou boli blízko. Keď som sa pozrela na tabuľu a bola som priebežne druhá, veľmi mi odľahlo. Otec mi po pretekoch stačil iba zagratulovať a povedať, že som silná. To mi ešte doteraz nikdy nepovedal a dojalo ma to."
