Na dlažbe zostalo približne 500 z nich a na konci februára sa k nim pridajú ďalšie. Jednou z odvážnych je aj Barbora Kapitánová (35), matka dvoch malých detí, ktorá odišla z Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny v trnavskej nemocnici. Rozhodla sa otvorene hovoriť o tom, ako celú situáciu vidí.
V zdravotníctve ste pracovali 15 rokov. Odišli ste iba pre zmeny v platových podmienkach alebo ste sa cítili celkovo nedocenená?
Moja práca obsahovala 12-hodinové služby, v priemere každá z nás odrobila 180 hodín za mesiac. Niekedy som mala čas sa najesť, inokedy iba 10 minút a niekedy som nemala čas jesť vôbec. Sledovala som si kroky a metre, ktoré denne urobím, cez aplikáciu v telefóne. Za mesiac som podľa nej v práci prešla 164 kilometrov! Sestra s 30-ročnou praxou prejde 4,5-krát okolo Zeme. Ja sa však nechcem sťažovať, robila som prácu, ktorú som brala ako poslanie. Lenže keď pracujete na mieste, kde nie je dostatok personálu a máte kopu náhradného voľna za nadčasy, ktoré si nemáte kedy vybrať, niečo nie je v poriadku. A nepridáva tomu ani vláda, ktorá podniká kroky vedúce k zhoršeniu postavenia sestier.
Takže ste nedali výpovede iba pre zrážky z platov, ktoré vás pravdepodobne čakali po novelizácii zákona?
Nie je to iba o peniazoch. Mladším sestrám by sa plat zvýšil, ale to podľa mňa nie je fér, aby sestra s 30-ročnou praxou mala rovnaký plat ako niekto s päťročnou. Staršie sestry sú piliermi, na ktorých celý systém stojí. Ony sú tie, ktoré dostávajú mladšie sestry do praxe. Vekový priemer sestry je 47 rokov, mladé sestry nepribúdajú vo veľkom. Potom komu sa touto zmenou pomohlo? Tým pár mladým?
Momentálne ste bez práce, čaká vás nejasná budúcnosť a zdá sa, že sa sestrám zatiaľ neblýska na lepšie časy... Stálo to za to?
Mám zmiešané pocity. Na jednej strane je to obrovská úľava, že už sme vonku a nemusíme zažívať to, čo sa vnútri nemocníc dialo, a na druhej strane je to, samozrejme, neistota. Čo je podľa mňa bežná reakcia každého, kto zostane bez práce. Ale rozhodne to za to stálo!
Premiér Robert Fico však prišiel s ponukou, že sestry sa môžu individuálne s vedením nemocníc dohodnúť a vrátiť sa. Zvažovali ste to?
Ja teda nie. Načo som to potom všetko robila? Pokiaľ sa nedodržia podmienky, ktoré žiadame, nenastúpim. Premiérovi neverím, boli tu štyri roky klamania sestier, zastrašovania, potláčania problémov. A teraz chcel opäť svojím individuálnym rokovaním iba potlačiť masy a zalepiť sestrám oči. A keby sme už mali rokovať o návrate, určite nie individuálne. Buď sa vrátime všetky, alebo žiadna. Čo by individuálna dohoda riešila? Nechcem, aby sme dreli v službe iba štyri sestry. Napríklad, ak jednu z nás pošlú do operačnej sály a zostaneme na oddelení tri, nabeháme neskutočné kilometre, a to nehovorím o psychickej náročnosti. Nebolo by lepšie zvýšiť stavy sestier, aby o pacienta bolo adekvátne postarané ako v právoplatnej európskej krajine? Je načase, aby sme si začali vážiť samy seba.
Nebojíte sa však toho, čo s vami bude?
Nie je čo stratiť. Pre mňa je nezamestnaná sestra prírodný úkaz, pretože sestier je tak veľmi málo, že obavy o svoju budúcnosť nemám.
Podľa vyjadrení niektorých nemocníc sa však zdá, že je personálu dosť, a odmietajú prijať späť všetky sestry, ktoré podali výpoveď. Ako to teda je?
Systém nemôže fungovať, keď z neho vypadne 500 ľudí. To pochopí každý inteligentný človek. Týmito tvrdeniami dehonestujú naše povolanie a snažia sa ukázať, aké sme nedôležité. Lebo logicky, ak teraz údajne nikde nechýbame, tak čo bolo v nemocniciach predtým? Prezamestnanosť? Dané nemocnice jednoducho pracujú v obmedzenom režime, aj keď si to kompetentní nepriznajú. Napríklad na niektorých oddeleniach sa maľuje. To je údajne dôvod obmedzeného režimu, a nie to, že chýbajú sestry. Veď je to smiešne.
Komora a odbory tvrdia, že medzitým nemocnice prijali mnoho nekvalifikovaných sestier, je to pravda?
Prijali dôchodkyne, invalidných dôchodcov, vojakov... Hlavná otázka je manuálna zručnosť a skúsenosť tohto nového personálu. Na našom oddelení bolo veľa prístrojov, techniky, ktoré treba ovládať, a to nie je pre nové sestry, ktoré boli roky mimo praxe, jednoduché. Nemocnice si to nepriznajú, ale fungujú s dvoma zlomenými nohami.
Dôvodom, prečo sestry neuspeli, môže byť aj to, že výpovede nepodalo dostatok sestier. Cítite zo strany kolegýň, ktoré vás nepodporili, krivdu?
Slabšie povahy zostali v nemocnici, aj keď sa so stavom nestotožňujú. Mali strach a my to chápeme. Mnohé nemali ani doma, v rodine, podporu urobiť takýto vážny krok. Je to veľmi ťažké zvládnuť.
Bolo hromadné podanie výpovedí jediným riešením, ako poukázať na problémy?
My nemáme možnosť inej formy štrajku. Nemôžeme neprísť do práce. Museli sme to vyriešiť jedine takto. Problémy v zdravotníctve sa nezačali iba teraz, pred dvomi, tromi mesiacmi. Boli to roky požiadaviek, protestov, stanovania pred Úradom vlády a nikam to neviedlo. Treba si uvedomiť, že situácia je už asi naozaj vážna, keď to donútilo sestry obetovať svoje vlastné živobytie, aby poukázali na nefunkčný systém. A ja sa nechcem podieľať na takomto systéme. Pretože ak budem ticho, tak sa ako zdravotnícky pracovník na tomto celom podieľam.
Necítili by ste sa previnilo a zodpovedná, keby teraz niekto zomrel v dôsledku nedostatku zdravotných sestier?
Dva mesiace sme avizovali náš odchod. Dva mesiace pán minister zdravotníctva Čislák tvrdil, že starostlivosť bude zabezpečená a že majú plán B. Moja zodpovednosť sa skončila 31. januára. Prvého februára prevzal pán minister zodpovednosť za všetko, čo sa od tohto dňa udeje. On je ten, kto by sa mal cítiť vinný, pretože on si toto všetko vzal na triko. My sme neodišli zo dňa na deň. Vedelo sa o tom dostatočne dopredu. Ja som teraz skončila v zamestnaní a môžem si nájsť inú prácu v inom sektore. Pokiaľ som bola sestrou, vykonávala som svoju prácu čestne a zodpovedne... Práve to, že sme vonku, je boj za pacienta. Nie je to tak, že sme ich opustili.
A aký je váš nasledujúci plán?
Určite je to riziko, všetci máme záväzky, deti, rodinu a nikto nemá strechu nad hlavou zadarmo. Teraz sme doma, evidované na úrade práce a čakáme, ako sa to vyvinie. Pretože toto nie je boj o mňa, ale boj za všetkých Slovákov a všetkých potenciálnych pacientov. Pretože aj ja, aj vy sa môžeme dostať na lôžko, a potom by sme mali chcieť, aby sa o nás starala kvalifikovaná, odpočinutá a šikovná sestra.
Áno, ale v domácnosti musí predsa len jeden plat chýbať...
To, čo som všetko dokázala za tie roky robiť v nemocnici, zvládnem aj inde. Mám dve zdravé ruky, ktoré sa neboja akejkoľvek práce.
