A to napriek tomu, že o jeho podlomenom zdraví sa vedelo. Nový Čas Nedeľa herca viackrát požiadal o rozhovor, stretával sa s našou redaktorkou, ale nechcelo sa mu hovoriť pre médiá, hoci medzi štyrmi očami bola debata príjemná. Naposledy sme s ním hovorili pred pár dňami. Blížili sa jeho 80. narodeniny...
Veľký herec, človek a bezpochyby veľký džentlmen. Taký bol Leopold Haverl. Na slová pre novinárov bol skúpy, ale bol to veľmi milý, slušný a príjemný človek. Nikdy sa nestalo, aby sa mi neozval späť, ak som sa mu práve nedovolala.
Rozhovor
Na pondelok 1. februára sme mali spolu dohodnutý rozhovor k jeho okrúhlemu jubileu. Už dva týždne predtým sme sa rozprávali, čo bude jeho hlavnou témou. „Viete, nechcem, aby ste písali niečo ako prvý rozhovor po dvadsiatich rokoch. Chcel by som, aby sme sa bavili o umení odísť zo scény,“ povedal herec pokojne. „Stretneme sa ako vždy v kaviarni v nákupnom centre,“ dodal veselo.
Keď mi tento pondelok zazvonil telefón a objavilo sa mi na ňom maestrovo meno, potešila som sa. Ako vždy, volal mi späť. „Martuška, vy ste presná ako hodinky,“ polichotil mi. „Bohužiaľ, musím vás sklamať. Rozhovor dnes neurobíme. Práve idem z dialýzy a čaká ma operácia ciev...“ povedal pomaly a smutne pán Haverl. „Ale keď sa vrátim, zavolám vám. A keby som sa nevrátil..., napíšte, čo chcete, verím vám. Napíšte aj to, ako sme sa stretávali, rozprávali sa, ale k rozhovoru do novín nikdy nedošlo,“ pokračoval. „Nehovorte tak, určite sa vrátite a spravíme pekný rozhovor,“ oponovala som. „Áno, aj ja by som sa rád vrátil... Mám ešte mladú ženu a chcel by som byť s ňou,“ dodal a potom už nasledovalo len zdvorilé rozlúčenie.
