Pritom sami tomu veľmi neveríme a aj v práci dokážeme stratiť hodiny času hlúposťami, len aby sme nemuseli riešiť podstatné veci. Odborníci volajú toto odkladanie povinností prokrastinácia. A kouč Petr Ludwig vám poradí, ako s ňou zatočiť.
Čo je to vlastne prokrastinácia?
Toto slovo pochádza z latinčiny a znamená chorobné odkladanie úloh a povinností. Je to zlozvyk, ktorý vedie napríklad k tomu, že ľudia robia v práci menej, ako by mali. Alebo študenti si deň pred skúškou dokážu pozrieť desať dielov obľúbeného seriálu, namiesto aby sa učili, a to vedie k ich zhoršeným výsledkom. Celkový problém odkladania a presúvania povinností je ten, že ľudia, ktorí prokrastinujú, majú omnoho viac stresu, výčitiek a zlyhania. Znižuje im to sebadôveru a v extrémnych prípadoch to môže viesť až k strate zamestnania.
Tomuto ľudskému neduhu sa venujete už 10 rokov a pokúšate sa ho u vašich klientov odstrániť. S akými najbizarnejšími prípadmi ste sa stretli v praxi?
Veľa spolupracujem s firmami, lebo je dokázané, že pokiaľ človek prokrastinuje v práci, je to veľký problém a odráža sa na produktivite celej firmy. Mal som jednu klientku, ktorá mi hovorila, že každý deň na ňu v robote čaká toľko povinností, že nevie, čím ma začať. Preto si radšej vždy zobrala krhlu a celé dopoludnie polievala kvety. A to bola riaditeľka firmy so 150 zamestnancami! Aj tento príklad jasne ukazuje, že dnes máme veľa slobody a možností, čo môžeme robiť. Keď človek pracoval v manufaktúre, tak si nemohol dovoliť prokrastinovať, lebo na to nemal priestor. Dnes máme slobodu a môžeme si vyberať, na ktorý email odpovieme ako prvý.
Existujú nejaké osvedčené metódy, ktorými sa zbavíme chorobného odkladania povinností?
Prokrastináciu dnes skúmajú na najprestížnejších svetových univerzitách a veda už vie, čo s ňou môže robiť. Naša vôľa však funguje rovnako ako svaly. Keď ich máme slabé, ideme do posilňovne, kde si ich vytrénujeme a rovnako si môže svoju vôľu vytrénovať aj veľký prokrastinátor. Je to ale o tom, že každý by mal začať malými krokmi, než veľkou a radikálnou zmenou. A to je aj otázka novoročných predsavzatí, keď si ľudia povedia, že od Nového roku všetko zmenia - začnú skôr vstávať, prestanú toľko piť a začnú behať. Je to však veľká zmena, pri ktorej často zlyhajú a sú v ešte horšom stave ako na samotnom začiatku. No to, čo skutočne funguje, sú malé krôčiky. Namiesto behu na tri kilometre je dobré odbehnúť si najprv sto metrov alebo obliecť sa športovo a vyjsť pred dom. Malý krok a jeho opakovanie je vždy základ. Keď sa bude postupne opakovať, vytvorí sa z neho návyk, ktorý vedie k tomu, že sa celá činnosť zautomatizuje, a tým sa aj posilňuje vôľa.
Dennodenne sme pohltení pracovnými úlohami. Zaberá začať tou, ku ktorej máme najväčšiu nechuť? Tá totiž často býva najdôležitejšia.
Hovorí sa, že kto začal, pol diela vykonal. A práve veci, ktoré odkladáme, bývajú tie najzložitejšie a ťažko uchopiteľné. Preto odporúčam začať sa tým najnepríjemnejším úlohám venovať hneď ráno, keď máme najviac energie. Stačí na nich pracovať aj pol hodiny, len aby sme s nimi pohli a zneškodnili počiatočnú nechuť a bariéru. Vtedy je oveľa väčšia šanca, že začneme na záväzku pracovať. Ak človek nevie, kde začať, miera prokrastinácie rastie, preto je dobré stanoviť si čas, odkedy dokedy sa budeme konkrétnej úlohe venovať a rozdeliť si ju na menšie časti. Ale dôležité je po splnení jednotlivých častí aj odpočívať a nájsť si aktivity na reštartovanie energie. Vypláca sa aj krátka päťminutová prechádzka, ktorá po hodinovej práci obnoví energiu. Je to určite lepšie, ako by mal človek pracovať dve hodiny v kuse a potom zvyšok dňa len povinnosti odkladal.
Mnoho zamestnávateľov však takýto pozitívny reštart svojim zamestnancom neumožňuje, chce ich mať stále na očiach a pod kontrolou.
Spolupracujem s veľkými korporáciami, ako sú aj banky a mnohé z firiem tieto návyky menia. Umožňujú svojim zamestnancom aj prácu z domu, lebo vedia, že niektorým ľuďom sa ľahšie pracuje na niečom dôležitom práve doma. Iným zasa nevyhovuje práca v otvorenom priestore, tak chodia pracovať do zasadačky, druhí zasa uprednostnia prácu v kaviarni. Dnes je manažment práce oveľa benevolentnejší a dôležité je, či zamestnanci úlohy dokončia. Ak niekto chodí v priebehu dňa na päťminútové prestávky a urobí vďaka nim trikrát viac práce, myslím, že to vedeniu až tak nebude prekážať a smerodajný je výsledok práce. Keď si zamestnanci dokážu veci naplánovať a urobiť aj viac, nie je dôležité, aby sedeli na svojom pracovnom mieste od ôsmej do štvrtej. Ukazuje sa, že starý mechanizmus cukru a biča sa rozpadá a ľudia nechcú pracovať pod bičom. Pokiaľ je niekto talentovaný a má isté schopnosti, chce pracovať v tíme, kde sú dobré vzťahy, a nie direktíva.
Ale prokrastinácia sa nás zmocňuje už stáročia. Aj spisovateľ Victor Hugo vraj dával svoje šaty komorníkovi a písal nahý, aby nemohol opustiť izbu. Kto najviac trpí týmto zlozvykom?
Krásny prípad prokrastinácie je aj v Hamletovi, ten celý čas váha a niečo odkladá. Zmienky o prokrastinácii sú aj v najstarších zachovaných textoch. Riman Seneca hovoril, že zatiaľ, čo strácame čas odkladaním povinností, život uteká. Už v starom Ríme si teda uvedomovali, že je to vec, ktorá zabíja čas vyhradený pre náš život a je zabijakom produktivity. Keď nedávno robili analýzu, medzi mladými ľuďmi od 20 do 30 rokov, ktorí sú v najproduktívnejšom veku, zistili, že trávia prokrastináciou 40 až 50 hodín týždenne, čo je viac času ako venujú práci. Veľa z ich pracovného potenciálu sa zmarí tým, že trávia čas na sociálnych sieťach, pozerajú seriály, hrajú počítačové hry alebo iné banality namiesto toho, aby robili to, čo skutočne majú.
Pritom prokrastinátori nie sú leniví ľudia a je dokázané, že toho postíhajú viac ako hocikto iný. Problémom len je, že v danom momente nerobia to, čo by mali.
Najviac týmto neduhom trpia inteligentní a kreatívni ľudia, pretože tí si dokážu vymýšľať veľmi prepracované výhovorky a to aj sami pred sebou. Takže vždy si nájdu dôvod, prečo neísť behať, či presúvať ráno budík, alebo prečo začať pracovať až práve dve minúty pred uzávierkou projektu. Náš nepriateľ je v našej hlave a spočíva v našich výhovorkách. A toto ide prokrastinátorom veľmi dobre, no, bohužiaľ, potom to má negatívny dopad na ich zdravie, partnerský život a vzťahy. Omnoho viac sú pod stresom, ktorý je tichým zabijakom. Jedna štúdia dokonca ukázala, že ľudia, ktorí prokrastinujú menej, sa dožívajú vyššieho veku, napríklad aj preto, že neodkladajú návštevu lekára. Ľudia často odkladajú aj odpočinok, dovolenku, zdravý životný štýl, zmenu partnera alebo iné dôležité životné rozhodnutia. Raz po prednáške za mnou prišla sexuologička a povedala mi, že niektoré páry, ktoré chodia do jej poradne, prokrastinujú aj sex. To mi prišlo už úplne bizarné.
Prečo teda vedome robíme to, o čom vieme, že nám ubližuje?
Je to o tom, že keby sme boli všetci psychopati, ktorí majú poškodený mozog a neprežívajú emócie, vôbec by sme neprokrastinovali. Psychopati nič neodkladajú, ale prokrastinátori sú často veľmi emoční ľudia, ktorí dávajú prednosť potešeniu v prítomnosti, aj keď to v budúcnosti bude znamenať nejaký problém. Ak sa rozhodujú, či sa budú učiť, alebo si pustia seriál, jasné, že v prítomnosti im viac vyhovuje tá druhá možnosť. Rovnako to funguje aj u fajčiarov, ktorí si zapália a majú pôžitok, no to, že v budúcnosti budú mať nejaký zdravotný problém, je im v tej chvíli jedno. Majú totiž pocit, že ten v budúcnosti je niekto iný a oni sú tu a teraz. Je to ale spôsobené aj tým, že evolučne sa náš mozog vyvíjal postupne a náš racionálny mozog je ďaleko mladší a slabší ako ten emočný. Rozhodujeme sa preto najmä podľa emócií a rozum často používame až v druhom rade, aby nám ospravedlnil to emočné rozhodnutie. Keď nechceme behať alebo pracovať, vždy si tú výhovorku nájdeme.
A vy ako odborník na chorobné odkladanie povinností zvyknete prokrastinovať?
V porovnaní s tým, ako som prokrastinoval pred desiatimi rokmi, teda pred tým, ako som sa k tejto problematike vôbec dostal, prokrastinujem o 80 až 90 % menej, ale nejde to poraziť stopercentne. Vždy na mňa striehne, najmä keď sa objaví nová úloha alebo situácia. Treba sa mať pred ňou na pozore. Snažím sa v rámci prevencie dávať ľuďom zbrane, aby vedeli, čo robiť, keď to príde.
Chodíte prednášať po celom svete. Dá sa aj geograficky určiť, kde sa najviac prokrastinuje?
Najväčší problém je v postkomunistických krajinách, ktoré majú v spoločnosti omnoho vyššiu mieru negativity. Ľudia majú pocit, že nič nejde a nič sa nepodarí. A toto keď má človek zakorenené, tak sa ani o nič nepokúsi. Na druhej strane, ľudia na Západe majú optimistickejší prístup, že sa veci dajú zmeniť. Často sa im to aj podarí, alebo keď zlyhajú, majú aspoň dobrý pocit, že sa o niečo pokúsili. Ale toto nie je problém len Česka a Slovenska, vnímam to aj v Rusku a iných postkomunistických krajinách. Bude to trvať ešte pár generáciám, kým to vymizne.
Na začiatku nového roku si dávame predsavzatia, ktoré keby sme splnili už pred rokom, sme o pár kíl chudší a vieme o dva jazyky viac. Ako sa záväzkov držať a nezísť z cesty?
Plniť svoje ciele po malých krokoch sa vypláca najviac. Predsavzatia si treba pripomínať, aby sme na ne nezabúdali, napríklad v podobe pripomienkového lístka. Naň si môžeme každý deň vypĺňať, či sme ich splnili, alebo nie a takisto, čo je pre nás dôležité. Jednoduchšia metóda neexistuje. Často ju prirovnávam k zubnej kefke a návyku umývania zubov. Keď to človek zvládne, má vyhraté a zvládne sa učiť, behať aj zdravo jesť.
