V roku 1998, keď sa proti vláde Vladimíra Mečiara a HZDS sformovala veľká opozícia a na demonštrácie chodili tisícky ľudí, sa odohral ešte jeden dôležitý boj. Bitka o nezávislú televíziu Markíza. Vo veci sa angažovali ozbrojené komandá podsvetia aj agenti Slovenskej informačnej služby. Nečakané odhalenia kauzy prináša nová kniha Komando 52, ktorú napísal bývalý novinár a siskár Peter Tóth. Prinášame vám z nej redakčne krátenú ukážku.
Všetko, čo sa v roku 1998 odohrávalo v zákulisí sporu o Markízu, je mimoriadne vzrušujúce a s odstupom času aj zábavné. Pavol Rusko s 51 percentami ovládal spoločnosť Markíza Slovakia, ktorá bola držiteľkou licencie na vysielanie televízie. Zvyšných 49 percent vlastnila americká spoločnosť CME.
Rusko bol v Markíze generálnym riaditeľom, a teda do veľkej miery aj neobmedzeným vládcom. Licenciu na vysielanie získal počas vlády Vladimíra Mečiara a z toho vyplývajú ďalšie podstatné súvislosti. Rusko mal síce dobré vzťahy s pánom premiérom, Mečiar mu bol dokonca za svedka na svadbe, bol však príliš malým pánom na to, aby bez prispenia oveľa vplyvnejších ľudí získal licenciu na televízne vysielanie. V Ruskov prospech sa angažovalo nemálo ľudí, medzi inými sa o spustenie televízie pričinil aj známy producent Siloš Pohanka.
Ruskove dohody
Vybavenie licencie znamenalo, že Rusko na seba prevzal viacero záväzkov. Napríklad sa, samozrejme ústne, zaviazal, že jeho nová televízia nepôjde proti Mečiarovmu HZDS. Riaditeľ televízie Markíza na tento sľub veľmi rýchlo zabudol...
Medzi inými záväzkami Rusko písomne potvrdil, že po vzniku televízie sa v nej obchodne „nájde“ aj producent Pohanka. Svoj sľub však nedodržal - v zmluve medzi týmito dvomi pánmi bolo ustanovené, že jej nedodržanie bude sankcionované pokutou 50 miliónov korún. S Ruskom sa Pohanka snažil viackrát dohodnúť, ale bezúspešne. Preto si povedal, že keď si nedokáže poradiť on, musí to dokázať niekto iný.
Spolužiak Kočner
Oslovil svojho kamaráta a podnikateľa Mariána Kočnera. Vyzbrojený Pohankovou pohľadávkou sa Kočner ohlásil u svojho bývalého spolužiaka Ruska. Na rokovaní mu vysvetlil, že zastupuje Silošove záujmy, a ponúkol vcelku jednoduché a lacné urovnanie sporu. Kočner navrhol, že postačí, keď Rusko z 50 miliónov zaplatí 5 miliónov. Rusko odmietol a tak kauza Markíza vstúpila do ďalšej fázy - v nej sa začala vo veci angažovať aj SIS a jej 52. oddelenie sekcie vnútorného spravodajstva. To podliehalo námestníkovi tajnej služby Jaroslavovi Svěchotovi. Úlohou špeciálneho útvaru bolo špicľovanie opozície i médií.
Správa, že 50-miliónovú požiadavku voči Ruskovi má firma Gamatex, ktorú vlastní Kočner spolu so Štefanom Aghom, tajných veľmi zaujala. Ak by sa im totiž podarilo vyhrať spor o firmu, ktorá má licenciu na vysielanie Markízy, hnutie premiéra Vladimíra Mečiara by sa mohlo televízie zmocniť.
Mafia
Kočner a Agh podnikli komplikované právne kroky, na základe ktorých sa mohli považovať za stopercentných majiteľov licencie. Keď už si boli istí, že ovládnutiu televízie nič nestojí v ceste, zvolali valné zhromaždenie spoločnosti a odvolali Ruska z pozície konateľa Markízy Slovakia. Prevzatie televízie prebehlo vcelku pokojne. Kočner s Aghom sa mohli domnievať, že odteraz už pôjde všetko hladko. Ale nešlo. O Markízu sa totiž začalo zaujímať aj podsvetie - Rusko mal kontaktovať viaceré skupiny, aby mu pomohli.
Právnik Kočnerovi s Aghom preto odporučil, aby si najali ochranu u súkromnej bezpečnostnej služby DKFB, ktorú vlastní František Borbély. Prinajmenšom v čase kauzy Markíza bol hlavným veliteľom DKFB iný muž - Róbert L. alias Kýbel, novopečený boss gangu sýkorovcov. Preňho bola kauza Markíza nielen príležitosťou byť pri veľkom obchode, z ktorého by sa mu mohlo niečo ujsť, ale aj veľmi prestížnym podnikom.
Ruská ochranka
Čas bežal, jesenné voľby boli za dverami a tajná služba sa potrebovala pohnúť z miesta. V tomto štádiu sa v riešení kauzy Markíza začal osobne angažovať dokonca sám riaditeľ SIS Ivan Lexa. Bola to zložitá šachová partia. Opozícia a médiá šaleli. Či už úprimne, alebo s ohľadom na blížiace sa voľby bili na poplach, že spor o Markízu je ohrozením slobody slova a tlače. Všetci za celou kauzou videli Mečiara a jeho tajnú službu a jedným dychom naznačovali, že Kočner a Agh sú ich nastrčené marionety.
Všetko komplikoval fakt, že okrem slovenského podsvetia sa v kauze Markíza objavil aj nový, mimoriadne nebezpečný a nevyspytateľný hráč. Po rusky hovoriaca ochranka Pavla Ruska, ktorý sa zo všetkých síl usiloval vrátiť späť do Markízy.
Prítomnosť cudzokrajnej ochranky Pavla Ruska všetkých znepokojovala. Najmä Kýbla - byť bossom podsvetia na Slovensku znamená mať určitú silu a moc, ale stáť proti veteránom z Afganistanu a ďalších vojnových konfliktov je niečo celkom iné. Z tejto štruktúry bola viditeľná iba „osobka“. Svoju prácu robila veľmi profesionálne. Sprievod Pavla Ruska vždy pozostával z troch áut. V každom z dvoch vozidiel, ktoré jazdili pred a za Ruskom, sedeli vždy traja Rusi a jeden Slovák. Každé auto bolo vyzbrojené štyrmi pištoľami, ktoré boli oficiálne evidované na slovenského člena ochranky. Rusi mali veľmi striktné bezpečnostné pravidlá a od svojho klienta vyžadovali, aby ich rešpektoval. Keď Rusko nedodržal ich pokyny a vystúpil z výťahu skôr než jeho ochranca, dostal facku, aby si zapamätal, že ak chce prežiť, musí byť disciplinovaný. Títo chlapci sa s ničím veľmi nehrali. Začalo sa otvorene hovoriť, že sa bude strieľať, a že na uliciach vypukne vojna.
Únik informácií
Veci sa teda nevyvíjali tak, ako sa podľa pôvodného plánu SIS mali. Ukázalo sa totiž, že niekto vyzradil Ruskovi celú stratégiu, na základe ktorej sa mala Markíza začleniť do sféry vplyvu Mečiarovho HZDS. Keď sa spravodajskí dôstojníci 52. oddelenia začali do hĺbky zaoberať fatálnym únikom informácií, zistili, že Ruskovi cenné informácie za prijateľnú sumu 2 miliónov korún predal cez sprostredkovateľa sám námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota.
Blížili sa voľby 1998. Bolo viac než pravdepodobné, že éra Vladimíra Mečiara sa skončila a s ňou aj pôsobenie Jaroslava Svěchotu vo vedení tajnej služby. Pán námestník vedel, že je to definitívny koniec jeho kariéry a žiaden ďalší návrat nebude. Jeho ambície boli naplnené, a preto už nemal dôvod byť lojálny voči tým, ktorým tak oddane a za cenu mnohých morálnych a právnych pokleskov slúžil.
Obsadenie Markízy
Riaditeľ SIS Ivan Lexa medzitým naliehavo žiadal, aby sa Kočner s Aghom nesprávali ako papieroví spolumajitelia Markízy, ale rozhodne konali. Chcel, aby s ochrankou za chrbtom vstúpili do televízie, obsadili všetky strategické pracoviská a priamo zasahovali do obsahu vysielania, predovšetkým správ. Kočner bol rozhodne proti, obával sa, že ak napochoduje vojsko DKFB do televízie, nenávisť pospolitého ľudu sa obráti predovšetkým proti nemu. Preto odmietol vydať pokyn na obsadenie Markízy, lenže Kýbel rozhodol, že „sýkorky“ prostredníctvom svojej bezpečnostnej služby televíziu predsa len obsadia.
Ochranka tak nakoniec 18. augusta vstúpila do areálu a začala krok za krokom obsadzovať jednotlivé pracoviská. Kým sa „sýkorkám“ podarilo obsadiť vysielacie štúdio, stihli sa v ňom zatvoriť Stanislav Pavlík a Anna Ghannamová. Vstúpili do živého vysielania a celému národu oznámili, že demokracia, sloboda a Markíza sú v ohrození, pretože ju obsadila mafia. A tak vypukla malá revolta, ktorá sa postupne začala rozrastať do masových protestov a napokon sa skončila ako neočakávaná, ale vítaná predvolebná kampaň opozície.
Volebná akcia
Tisíce a tisíce rozhorčených občanov prišli bojovať za Markízu, slobodu slova a demokraciu. Demonštrácia pred televíziou a vysielanie Markízy sa zmenili na veľký 48-hodinový happening. Okrem bežných ľudí prišli demokratický zápas za slobodu slova podporiť aj umelci a, samozrejme, opoziční lídri sprava i zľava. V rámci živých vstupov sa pri mikrofóne neustále striedali opoziční poslanci a zvestovali národu predvolebné posolstvá. To, čo sa dialo za oponou, bolo také neprehľadné, že dnes sa v tom už ťažko orientujú aj ľudia, ktorí boli v centre centra diania. Pavol Rusko napokon obchodný spor o Markízu nevyhral, aj keď vplyv v Markíze si ešte niekoľko rokov udržal.
