Akoby strašného trápenia nebolo dosť, opustila ho partnerka a on zostal so svojou milovanou dcérkou úplne sám. Malá školáčka Júlia (9) sa každý deň pozerá na svojho chorého otca a verí, že tu bude s ňou ešte veľmi dlho. Okrem boja o zdravie každý deň zápasia aj o holé prežitie – ich jediným zdrojom príjmu je totiž invalidný dôchodok, pomoc z nadácie a náhradné výživné, ktoré im ledva pokryjú výdavky na bývanie, lieky a stravu.
Sebastián začína svoje rozprávanie trpkými slovami. „Život mi vzal takmer všetko. Zdravie, silu, partnerku aj istotu zajtrajška. Ale jedno mi neodňal - moju dcérku. Jej smiech, nevinné objatia a jej malé ručičky, ktoré ma držia, keď mám pocit, že padám, sú tým jediným, čo ma drží pri živote,“ začína rozprávanie starostlivý otec, ktorý dlhé roky robil v bani ako zvárač.
„Pracoval som tam celých 16 rokov. Veľmi som chcel zmeniť prácu a presťahovať sa do Popradu. Aj sa mi to napokon podarilo. Našiel som si prácu v Tatravagónke. Práve tam ma začali veľmi bolieť kríže. Lekári mi však dávali tabletky od bolesti, čo vôbec nezaberalo. Keď už boli bolesti neúnosné, išiel som na vyšetrenie,“ spomína utrápený chlap na chvíle spred troch rokov. Verdikt lekárov bol krutý.
„Vtedy mi diagnostikovali mnohopočetný myelóm, nevyliečiteľnú chorobu, zhubný nádor, ktorý sa mi rozšíril do chrbtice. Aby toho nebolo málo, v tom istom čase ma opustila partnerka. Odvtedy som s dcérou sám, bez kontaktu s jej mamou,“ dodáva utrápený muž.
