Kam sa podejú?
Rodičia sa obracajú, ako sa dá, len aby Terezke nič nechýbalo. „Ja mám dve zamestnania, Janka musí byť doma pri dcérke. Tá síce chodí do špeciálnej škôlky, ale nie vždy sa dá ísť. Je to veľmi náročné, ale sme s tým vysporiadaní. Je to cesta, po ktorej ideme spoločne,“ hovorí Boris. Lenže teraz dostali ďalšiu ranu a nevedia, ako ju zvládnuť.
„Bývame tu tri roky, máme aj psa, ktorý Terezke veľmi pomáha. Majiteľka domu nám sľúbila, že nám predĺži nájom na ďalšie tri roky. A zrazu to tak nie je,“ bezradne krúti hlavou Janka s tým, že do konca októbra sa musia vysťahovať.
„Pre nás je prvoradé bývanie, vždy sme všetko načas platili. Zoznámili sme sa v Nórsku, kde sme obaja pracovali, potom sa narodila Terezka. Takže vlastné bývanie sme nemali a pokiaľ dcérka nebude väčšia a stabilizovaná, tak to nevieme riešiť,“ vysvetľuje Boris.
Najhoršie je, že ich dcérka je veľmi citlivá na zmeny. „Už teraz vníma, že sa niečo deje a všimli sme si, že sa začala viac búchať. Nemôžeme ju úplne vytrhnúť z prostredia, sme fixovaní na Nitru, preto hľadáme dom v okolí. Máme aj charitatívnu organizáciu, ktorá nám bude prispievať na bývanie. Avšak nájsť si niečo s chorým dieťaťom a so psom je takmer nemožné,“ povzdychne si zúfalá Janka a cez slzy dodá: „Musíme mať dom. Terezka zvykne skákať, kričať, niekedy je to aj v noci. A navyše je tu ten pes. Nemáme problém platiť, len nemáme kam ísť...“
