Rómom, ktorých na sídlisko sťahovali z dedín, podľa pani Anny chýbala väčšia osveta. „Niektorí na sídliskový život neboli zvyknutí. Videli sme to aj na deťoch. Predsa len, život na dedine vám dáva väčšiu voľnosť. Deti som veľakrát odprevádzala domov, za čo sa na mňa manžel hneval. Videla som, ako Rómovia žijú. A hoci mnoho z nich žilo na úrovni, našli sa aj takí, ktorí nevedeli, ako sa používa sporák. Pri jednej návšteve sa mi stalo, že mamička nakládla do sporáka drevo a chcela ho zapáliť. Kolegyňa zasa spomínala, že videla, ako opekajú na balkóne,“ odhalila reálie života na Luníku, kde ju najviac šokovalo narábanie s odpadom.
„Ten namiesto do koša vyhadzovali von oknom. Vtedajší systém totálne zlyhal a s miestnymi sa to vlečie dodnes,“ smutno dodala a pohotovo pripomenula, že najväčší problém mali na škole s rešpektom detí aj rodičov a tiež sa objavili problémy s hygienou.
„Aj u nás sa vyskytli vši. Deti sme vzali do kúpeľne a čistili ich. Jedna mamička sa na nás nahnevala, že sme si dovolili ich odvšivaviť a ostrihať bez ich vedomia. My sme sa zase hnevali na ňu, že poslala do školy takéto dieťa,“ mykla plecami s tým, že po čase tieto žabomyšie vojny prestali. „Pozor! V tom čase to nemal ľahké ani môj manžel. Ako školník chlapcov učil, ako narábať s náradím, za čo si ho rýchlo obľúbili,“ zaspomínala.
Pokračovanie na ďalšej strane >>>
