Spočiatku bola miera vývoja Gua oveľa rýchlejšia ako tá Donaldova, najmä pokiaľ išlo motorické zručnosti. Luella bola počas celej doby výskumu posadnutá myšlienkou, že naučí šimpanza hovoriť a čiastočne sa jej to aj darilo. Osvojil si síce 95 fráz, vrátane "ukáž mi svoj nos" a "pobozkaj Donalda". Avšak čo sa týka reči, chlapček napredoval rýchlejšie, čo bola asi jediná oblasť, v ktorej dominoval.
Výskum sa natoľko vymkol spod kontroly, že obaja „súrodenci“ si vytvorili svoj vlastný jazyk na základe zvieracích zvukov. Batoľa naviac chodilo len po štyroch ako opica. O hre s inými deťmi nechcel ani počuť a začal sa svojimi rovesníkmi zaostávať. To manželov presvedčilo o tom, že je načase zvrátené pokusy ukončiť.
Napriek sklamaniu z toho, že sa šimpanz nenaučil ľudskú reč a malý Donlad si čoraz viac začínal osvojovať zvieracie správanie, Kelloggsovci v roku 1933 publikovali výsledky štúdie pod názvom Opica a dieťa. Štúdia dospela k záveru, že "existujú určité obmedzenia stupňa humanizácie, ktorý môžu dosiahnuť neľudské druhy bez ohľadu na množstvo socializačných a humanizačných účinkov".
Dopad na jej účastníkov však nebol šťastný. Opica Gua sa vrátil do zajatia a stala sa predmetom ďalšieho experimentu. V laboratórnej klietke však pobudol len dva roky a neskôr zahynul na zápal pľúc. O vplyve experimentu na Donalda sa vie len málo, ale rok po smrti oboch rodičov v januári 1973 si vo veku 43 rokov zobral život.
