Aký máte ku krojom a ľudovej hudbe vzťah?
Simona: Veľmi pozitívny. Pamätám si, že ako malé dievčatko ma vždy stará mama v nedeľu obliekla do krásneho detského vyvoňaného kroja a išli sme spolu do kostola. Vždy sa mi kroje páčili, pretože patria k našim tradíciám. Každý kraj má svoj špecifický kroj. V minulosti presne ľudia podľa neho vedeli, odkiaľ pochádzate, či ste slobodná, alebo vydatá... Dnes sa podľa bontónu môžu kroje nosiť aj na plesy. Veľmi sa mi páči, že pani Reháková to zaviedla na Slovenku roka a môžeme tam vidieť dámy v krojoch z tej obce, odkiaľ pochádzajú. Piesne a tance patria k našej kultúre a tradícii. Ľudia si to odovzdávajú z pokolenia na pokolenie a sú zárukou, že to tu bude aj o dvesto rokov.
Juraj: Pochádzam z miesta, kde nemáme vlastný kroj. Galanta je mesto, ktoré bolo v minulosti na pohraničí Rakúsko-Uhorska, takže nemá takú silnú tradíciu, čo sa týka krojov a ľudových piesní. Naše mesto sa pýšilo Karolom Duchoňom, ktorý sa tam narodil, a to bol náš folklór. (smiech) Keď som prvýkrát videl kroj, bolo to pre mňa niečo exotické. O to viac to obdivujem než človek, ktorý sa s tým bežne stretáva na dedine. Ku krojom mám taký zvláštny rešpekt, pretože viem, že ľudia, ktorí ich nosia, sú na to hrdí.
Poznáte nejaké ľudové piesne?
Simona: Tu mám veľké medzery, ľudovky som sa naučila, až keď som bola staršia. Už ich poznám viac a vždy ma zahrejú pri srdci. Spievať inak neviem, takže sa o to veľmi nepokúšam.
Juraj: Otcom mojich ľudových piesní v repertoári je Ondrej Kandráč. Keď som s ním začal viac vystupovať, tak som sa naučil veľmi veľa ľudových piesní. Ondrej chcel, aby som priniesol nejaké pesničky z okolia Galanty, tak som ho na oplátku naučil maďarské pesničky. Navzájom sme sa takto ovplyvnili.
Tancovali ste niekedy vo folklórnom súbore?
Simona: Nie, chodila som len na tanečnú, ale po dvoch rokoch som musela skončiť, lebo som pretekársky plávala a nestíhala by som to. Obdivujem však všetky tieto folklórne súbory, pretože to je veľmi náročné, aj keď to vyzerá jednoducho. Keď muži skáču odzemky, tak to je veru pekná posilňovňa. Keď ma tanečníci v rámci Slovenského dňa kroja len tak vyzvŕtajú päť minút, tak som úplne zadychčaná a neviem ani hovoriť. Som šťastná, že folkloristi takto nádherne reprezentujú Slovensko aj vo svete.
Juraj: Nie, k ľudovým tancom som pričuchol až na VŠMU, kde sme sa ich učili. Napodobniť prvý krok nie je až tak ťažké. Keď sa však do toho oprie nejaký profesionál, tak naozaj vidíte neuveriteľný pohyb nôh a dynamiku. Podľa mňa máme v našich ľudovkách veľmi ťažkú rytmiku. Udržať ju a byť stále súčasťou toho veľkého telesa je náročné a dávam dolu klobúk pred každým, kto to zvládne. Keby som mal možnosť vrátiť sa do detstva a niečo zmeniť, určite by som tancoval vo folklórnom súbore. Obdivujem ich a závidím im tie zážitky, keď chodia po svete. Tam sa buduje komunita a prirodzene aj láska k Slovensku.
