O tragédii vedeli poslední
O nešťastí na akadémii sa dozvedel neskôr ako médiá. V osudnú stredu prišiel z roboty a išiel do záhrady, kde bol do šiestej večer. „Bral som vrecia s odpadom a odtiaľ som išiel domov, že to tam vyhodím. Syn mi volal, že či viem, čo sa stalo v Bratislave. To bolo asi pol siedmej,“ spomína Miškin otec. Syn mu oznámil, že postrelili prváčku, iniciály má M. H. a o chvíľu zavolá naspäť.
„Povedal som mu, že Miška má byť predsa na tréningu na futbale. Keď som počul iniciály, chcel som volať na Kramáre, ale to už syn volal naspäť, že je to ona. Volal som žene, ktorá pol roka maródovala a prvýkrát mala poobednú službu. Bola tam len pol zmeny a skoro dostala porážku,“ opisuje minúty hrôzy otec. Rodičia nechali všetko tak a ponáhľali sa do Bratislavy.
„Keď sme boli skoro tam, volal psychológ z Trenčína, že chce so mnou hovoriť. Povedal som mu, už nemusíte, ja viem, idem za ňou do nemocnice, a položil som mu telefón. O 20. hodine mi volala suseda, že prišli policajti, ktorí nám to prišli oznámiť,“ krúti hlavou otec a pokračuje, „nechcem sa zastávať rektorky Kurilovskej, ale tá povedala, že oni chceli volať hneď, lebo Miška ešte bola pri vedomí. Otvorila im telefón, ale vyšetrovateľ povedal, že oni nám zavolajú.“ Otec nechápe, že ako rodičom im celú vec oznamovali až po 4 hodinách.
