Aby jej nohu zachránili, musela podstúpiť dialýzu, transfúziu krvi a operáciu, počas ktorej jej transplantujú kožu. Julia však stále má aj po troch rokoch problémy so správnou chôdzou. "Keď som prišla do nemocnice, celé moje telo bolo veľmi opuchnuté. Som drobná, mám len 45 kíl, pre nich som vyzerala, ako keby som mala o 20 kíl viac," spomína.
"Okamžite ma odviezli na operáciu, pretože moje svaly sa zhoršovali a uvoľňovali toxíny do krvného obehu, čo spôsobovalo opuch môjho tela a zastavenie činnosti obličiek," hovorí Julia, ktorá musela byť po prvej operácii dva týždne na JISke pripútaná k prístroju na odvádzanie tekutiny, pretože bola stále opuchnutá.
"Neustále som mala bolesti. Predstavte si, že vám noha zaspí, ale ten pocit mravčenia je tisíckrát väčší, ako ostrý vystreľujúci elektrický výboj do nohy," spomína na desivé časy Julia. Po piatich týždňoch v nemocnici sa vrátila domov, kde bola ďalšie tri týždne pripútaná na lôžko. S následkami úrazu sa vyrovnáva dodnes. "Sú to už roky, ale stále mám pocit, že moja noha stále mierne spí, no zvykla som si na to," dodala Julia.
