Vie vás to rozčúliť, alebo ste už rezignovali na pravdu?
Som schopný hájiť svoju pravdu a pravdu, ktorá sa dotýka môjho okolia. Prestal som však uvažovať o tom, že sa stanem niekým, kto túto spoločnosť dovedie k lepšiemu. Určite by som v tejto dobe nechcel vstúpiť do politiky. Politik by mal byť vzdelaný, mimoriadne zodpovedný, pracovať najmä v prospech spoločnosti, a nie v prospech záujmových skupín. Viem, že je to veľmi ťažké a pravdepodobne by som na to nemal. Zaoberám sa len tým, na čo mám.
Prečo si myslíte, že by ste na to nemali?
Nezvládal by som hádky a kompromisy. Viem, že bez kompromisu sa dnes nedá nič dosiahnuť. Nemal by som na to nervy, aby som ustupoval z vlastných pravidiel a dostával sa k nejakému výsledku tak, že sa vzdám mnohých svojich zásad a tým dosiahnem len malý krôčik k svojmu cieľu. Myslím, že už sa mi veľmi nechce.
Stratili ste ideály?
Mám skôr sny a túžby než ideály. Byť zapálený a bojovať za správnu vec by mali mladí, inteligentní a rozhľadení ľudia. My sme sa v čase mojej mladosti stretávali v kaviarňach a rozmýšľali, akým spôsobom ľudí upozorňovať na hlúposť a nespravodlivosť režimu. Dalo sa to robiť v divadelných inscenáciách klasických hier, kam sme sa snažili vtesnať súčasnosť a medzi riadkami ponúkať kritiku spoločnosti. Je zaujímavé, ako hravo to vtedy všetci chápali. Takisto sa vtedy pracovalo v televíznych inscenáciách či vo filmoch, a tiež vo výtvarnom umení. Kto sa pokúsil o niečo iné, teda o priamu kritiku, narazil na tvrdý odpor režimu a mohol skončiť v base. Dnes zatiaľ, našťastie, môžeme hovoriť svoje názory nahlas a ja snívam o tom, že sa to nezmení, že sa nebudem v budúcnosti báť svoj názor nahlas vysloviť. Dúfam, že ľudská podstata sa napriek obrovskému, nezadržateľnému pokroku nebude meniť, že to stále bude večný boj medzi dobrom a zlom, medzi múdrosťou a hlúposťou, že zostane plač, smiech, radosť, šťastie, nenávisť... Skrátka, že budeme mať stále o čom hrať. A sníva sa mi o tom, že nakoniec všetko dobre dopadne.
Keď sa obzriete, ste šťastný? Stál doterajší život za to?
Určite. Len, bohužiaľ, som vo veku, keď mi začínajú chýbať kamaráti. Mnohí z tých, s ktorými som popíjal „kávičku“ v kaviarňach, už nie sú medzi nami a postupne odchádzajú ďalší. Chýba mi môj brat Juro, 26. februára uplynulo sedem rokov od jeho smrti. Keď počujem v rádiu hrať Tublatanku alebo Slobodnú Európu, hrnú sa mi slzy do očí. Vždy si spomeniem na to, ako sme sa hádali, či je lepší gitarista Eric Clapton alebo Jimmy Page. Nakoniec sme sa dohodli, že som starší o 10 rokov, a tak musím mať pravdu ja a Ďuro mi pustil Led Zeppelin. (Smiech.)
