Vrátim sa ešte k filmu Villa Lucia. Postava policajta Jánoša má tesne pred penziou a prestáva rozumieť tomuto svetu. Máte aj vy niekedy pocit, že už nerozumiete súčasnému svetu?
Áno, mnohým veciam prestávam rozumieť! Skrátka, nestíham tú rýchlosť zmien, najmä v technickom pokroku. Rôzne sociálne siete, každý deň nejaké vylepšenie, pamätať si nové heslá, viem si, samozrejme, vybrať to, čo najviac potrebujem, no nie som bloger, ani nikam nepíšem. Som len konzument. Často si kladiem otázku, čomu tie rýchle zmeny slúžia a kde sa to asi skončí.
Ktorý svet sa vám javí lepší? Ten, keď ste boli mladý, alebo ten dnešný? Lebo mnohokrát staršia generácia aj ľutuje mladých, že čo ich v tom uponáhľanom svete čaká. Mimochodom, chceli by ste byť v týchto časoch mladý?
Ale áno, chcel by som byť mladší aspoň o 10 rokov! (smiech) Mladí majú dnes svoj svet, v ktorom musia so všetkým novým držať krok, tvrdo sa prebíjať k svojmu cieľu. Osobne by som sa už asi nedokázal prispôsobovať tomu tempu. Môj vnuk má štyri roky, vie už stáť na lyžiach, voziť sa na bicykli. Ja som v jeho veku vedel plávať, no na rozdiel odo mňa, on si už vie otvoriť mobil a vie mi zavolať. Obdivujem, ako to tie malé deti rýchlo pochopia. To je taký diametrálny skok, že ma udivuje a zároveň ma núti rozmýšľať, ako sa mení vývoj osobnosti. V každom prípade, napriek obrovskému pokroku verím a dúfam, že vnútorná psychológia človeka sa nezmení, že sa bude meniť len vonkajší svet a to pomalším tempom.
Spomenuli ste hodnoty. Mysleli ste tým napríklad úctu, džentlmenstvo alebo slovo, ktoré robí chlapa? To kedysi platilo.
Závisí od toho, v akých kruhoch sa človek pohybuje. Lebo slovo chlapa či džentlmenstvo tam, kde sa pohybujem ja, zatiaľ stále platí. Je pravda, že keď človek sleduje spôsob vyjadrovania moderátorov a ich hostí v rôznych programoch súvisiacich najmä s politikou, tak na vás útočí neuveriteľná neokrôchanosť, osočovanie, dokonca urážanie v priamom prenose. Asi sa spoločnosť posúva nie celkom správnym smerom. Ja sa snažím byť slušný, ženám dávam prednosť pri vchode do dverí, pomôžem im do kabáta, snažím sa byť empatický k svojmu okoliu a to okolie sa aj tak ku mne správa – zatiaľ. Ale vo všeobecnosti úroveň spolunažívania a vzájomnej komunikácie upadá. Vidno to v dopravných prostriedkoch, medzi agresívnymi šoférmi, pri nákupoch v potravinách. Ak sa to má zmeniť, treba už malé deti vychovávať v duchu džentlmenstva a vštepovať im úctu k inému človeku.
Máte na mysli etiketu slušného správania? Či aj niečo iné?
Áno, s etiketou treba začať čo najskôr. Neskôr by mali byť podstatné dejiny najmä vlastného národa v širších súvislostiach. Napríklad čo a ako sa v školách učia o roku 1968? Stretávam sa často z mladými študentmi stredných škôl a zisťujem, že mnohí nemajú ani základné vedomosti, ktoré by mali rozhodne mať. Nechcem to zovšeobecňovať, sú školy a školy, učitelia a učitelia. Dôležité je, aby sa žiaci rozprávali o histórii aj doma v rodine. Dedo synovi, syn svojmu synovi. Keď máme menej vedomostí a hovoríme o veciach povrchne, nepoznajúc súvislosti, tak nechtiac môžeme prispievať k deformácii skutočnosti. Niekto vyhlási, že toto bolo tak a nikto to neskúma. Veľakrát sa to, čo sa šíri, stáva pravdou, a pritom to pravda nie je.
