Zrejme v sebe stále máte aj športovú disciplínu. Čoho sa najviac obávate pri tréningoch?
Športový duch a disciplína je to, na čo sa najviac spolieham, lebo s tancom nemám absolútne nič spoločné. Spolieham sa na to, že vďaka tomu, že som dobrý študent, tak sa to naučím. A čoho sa najviac obávam? Všetkého ostatného. Dám tomu všetko, čo dokážem, no predsa len si myslím, že pri 130 kilách a dvoch metroch ten pohyb asi nebude taký, ako ľudia očakávajú od tanečníkov. 47-čky nohy vopchať do tých tanečných krokov, to bude výzva... Takže akokoľvek sa budem snažiť, tak neviem, či to dokážem. Ale som tu na to, aby som spravil čo najlepšiu verziu zo samého seba a nie na to, aby som bol najlepší tanečník na planéte. Akokoľvek nad tým rozmýšľam, tak najväčšia výzva pre mňa je poraziť samého seba, tú úzkosť a hanbu, ktorú pociťujem, keď mám tancovať pred ľuďmi. Ja som v živote netancoval ani v bare, akurát tak na svadbe, keď už bolo po dvanástej a bolo to všetkým jedno.
Myslíte svoju vlastnú svadbu?
Nielen, bol som na viacerých a nesedel som tam celý čas na zadku... Teda do dvanástej áno. A neviem, či ten istý „ovplyvňovací nástroj“ budem môcť používať aj v televíznom vysielaní naživo. Asi nie. (smiech)
Ktorý tanec je úplne mimo vás?
Všetky. Myslel som si, že samba sa píše s n. Som úplne mimo tanca. Na ľade sa ma občas v NHL opýtali: „You wanna dance?“ (Chceš tancovať?) Ale nemyslím si, že mysleli toto, lebo následne zahadzovali rukavice.
