Spomeniete si na ten okamih, keď ste manželovi druhýkrát povedali, že áno, som v tom?
Samozrejme. Keď sme si povedali, že ideme do toho, potom sme sa vrátili z dovolenky v Grécku, ja som rátala a rátala, následne som si išla urobiť test a bolo to tam. Presne si pamätám ten deň, všetci sme boli doma, Michal niečo robil v obývačke, syn niečo chcel, ťahal ma, ja som držala ten pozitívny test, dala som ho malému do ruky so slovami: „Utekaj za tatinkom.“
Ako malý Kubo prijal, že bude mať súrodenca?
Začali sme mu o tom hovoriť až po nejakých troch mesiacoch, keď vyzeralo, že všetko je na dobrej ceste. Ja ako dospelá žena som si predtým nevedela predstaviť, čo to znamená, keď príde bábätko... On o tom teraz veľa hovorí, aj meno hovorí, vysvetľuje, kde bude mať postieľku, prebaľuje svoje plyšiaky. Verím, že ostane stále taký veľmi pozitívny a dobre naladený. A nie, že po prvom dni sa ma spýta: „Mamika, a kedy to pôjde preč?“ (smiech)
Čiže už viete meno.
Máme nejakých dvoch-troch favoritov, stále sme sa nerozhodli, no on má favorita len jedného a o ňom stále rozpráva. Asi dáme naňho.
A vie už, či bude mať bračeka alebo sestričku?
Jasné. (smiech) Ale jemu je to jedno. Má dva a pol roka, ešte nevie zhodnotiť, že keby to bol chlapec, tak by sa super spolu hrali s autíčkami a s dievčaťom to bude iné. Len stále mu hovorím, že to bude malé bábätko, ktoré bude plakať, papať, spinkať a vtedy musí byť tíško. To je u nás hlavná debata, lebo môj manžel a malý, to sú stále nejaké vresky, lebo obaja sú veľmi živelní a ja ich stále musím upozorňovať, aby boli tichšie.
