Nechcela od života veľa
I keď sa s rakovinou popasovala a na istý čas ju aj zahnala do kúta, onkologické ochorenie sa jej pripomínalo čoraz častejšie a bolestivejšie. Naďa bojovala s opuchom rúk, ktorý jej spôsobil problémy s lymfou po odstránení pŕs. Mala bolesti, dlhé roky nosila špeciálne rukavice a bandáže. Keď už bol každý pohyb neznesiteľný, uzavrela sa do seba. Smrť bola istým spôsobom pre speváčku vykúpením.
Tak to vidí aj Karol Lovaš, ktorý na otázku, čo mu prešlo mysľou, keď sa dozvedel o odchode Nade Urbánkovej, povedal: „Že jej to z celého srdca prajem. Pretože som ju poznal ako veľkého, silného človeka, ktorý si zaslúžil odísť z tohto sveta dôstojne. Nikomu, koho máme radi, nežaláme, aby trpel. A zvlášť Naďa, ktorá bola veriacim človekom a pre ktorú smrť nebola žiadnym bubákom. Ona si v živote prežila oveľa ťažšie a náročnejšie veci, ako je smrť. Jednu vec, ktorá bola pre ňu v živote podstatná, vyspievala vo svojej piesni, ktorú mala veľmi rada a ktorú spievala pri každej príležitosti - Závidím: Vždyť já chci jen žít, ja žít se má a o nic víc...“
Už je u svojho „šéfa“
Hoci by sa zdalo, že život Nade Urbánkovej bol viac smutný ako veselý, ona nikdy nestrácala zmysel pre humor. Ten, kto ju poznal bližšie, vie, že bola predovšetkým nesmiernou optimistkou. Už len to, že sa často nechala počuť, že so svojimi obľúbenými „brýlemi“ chce ísť aj do hrobu, hovorí za všetko. Možno to znie trochu morbídne, ale Naďa mala jasno aj v tom, ako sa poberie na onen svet.
„Nechcem sa dať spáliť. Mám to už vymyslené. Pán opát a kňazi z kláštora mi sľúbili, že budem mať úžasný pohreb. Dúfam, že mi nebudú hrať smutne. To v žiadnom prípade nechcem!“ dušovala sa Naďa. Jedno je isté - nech už jej život priniesol do cesty dobré i zlé, Naďa veci brala s nadhľadom. Ako veriaca totiž často viedla dialóg s Bohom: „Čokoľvek sa mi v živote stane, pozriem sa tam hore a poviem mu: Ty si to tak chcel!“
