Vyrastali ste na Orave, máte šesť súrodencov. Máte vôbec čas sa všetci naraz stretnúť?
Skôr to funguje počas roka tak, že ten sa stretne s tým, druhý zase s iným... S niektorými som v kontakte častejšie, s inými zas telefonicky. V lete však mávame spoločné stretnutie a zatiaľ sa nám vždy podarilo stretnúť, okrem minulého roka, keď Martinka, ktorá žije vo Švajčiarsku, nemohla prísť.
Sú niektorí súrodenci tiež umelecky nadaní?
Každý je úplne iný, sme naozaj rozdielni. Najstarší brat je kňaz, ale tiež je umelecky nadaný, pretože každý večer vystupuje pred ľuďmi. Je to porovnateľné, pretože pre mňa je divadlo chrámom, a to sa nechcem rúhať. Píše básne, vydal niekoľko zbierok, ďalší je murár, ale to je tiež umelecká činnosť, obložiť nádherne kúpeľňu by som určite nevedel. Vo všetkom vidím umenie, aj v tom, že moja sestra je lekárka a dokáže citlivo niekoho operovať, a tak by som mohol pokračovať so všetkými...
Ste vyučený rezbár, stále sa tomuto remeslu venujete?
Vždy som si hovoril, že keď prídem v lete domov na Oravu, budem vyrezávať, ale nikdy som nemal toľko času. Až prišiel covid, prerobil som si dielňu, je to super. Vrátil som sa k rezbárčine, je to pre mňa neskutočná psychohygiena, vždy sa do dielne rád utiekam.
Myslel som si, že sa tu budem učiť aj texty, ale táto pivnica s divadlom nejde dokopy, musím tu žiť len s drevom. Najviac sem utekám, keď som ohučaný z divadla, detí... Teším sa však, aj keď sú tu deti so mnou, môžu tu tvoriť, miešať farby, ako sa im zachce, a jesť zakázané veci, ktoré doma nemôžu. (smiech)
