Prvýkrát s dedkom
Môj tatino pochádza z Afriky, konkrétne z Konga, a polovica mojej rodiny tam stále žije. Keď som mal trinásť rokov, prišla nám správa, že môj dedko je vážne chorý, mal rakovinu prostaty. Mohli sme sa teda rozhodnúť, či prídeme až na pohreb alebo za ním odletíme skôr a uvidíme ho. Otec to predo mňa predostrel ako pred chalana, ktorý chcel konečne rodinu vidieť a veľmi spoznať. Uvedomili sme si, že jediná logická vec je sadnúť do lietadla a odísť do Afriky. Keď som dedka videl prvýkrát, vedel som, že mám len tri týždne na to, aby som ho spoznal a zároveň sa s ním rozlúčil.
Bol to jeden z najsilnejších momentov, ktoré som so svojou rodinou zažil. Pohľad do jeho očí mi odpovedal na veľa otázok, ktoré som mal. Videl som v ňom výchovu, o ktorej mi otec hovoril, akou tvrdou rukou ho dedko motivoval, aby sa učil, mohol prísť do Európy a byť tu lekárom. Videl som zrobené ruky, ktoré pracovali, aby otec mohol vôbec študovať. Bol to veľmi krásny moment, som rád, že som tieto chvíle mohol s rodinou prežiť. Odvtedy som tam nebol, ale verím, že čoskoro do Afriky vycestujem a navštívim bratrancov a ujov.
Prvý pôrod
V druhom ročníku na medicíne som pracoval ako ošetrovateľ na gynekológii, kde som si mohol pozrieť prvý pôrod. Bolo to krásne, všetko sa pripravilo, mamička bola plná sily a nádeje. Stál tam neonatológ, ktorý čakal na to, kedy bábätko vyšetrí a, samozrejme, aj spotený otecko, ktorý sa tešil, kedy uvidí svojho syna.
Všetci sme čakali, že sa narodí Harry. Ako plynul čas a pôrod pokračoval, tak mi začali brnieť zuby, triasli sa mi nohy a po chrbte mi tiekol studený pot. Vtedy som si povedal, že buď odpadnem a neuvidím prvý pôrod, alebo to zvládnem. Nezvládol som to, vybehol som von, lebo by som asi skolaboval, a zrazu som počul, ako malý Harry plače. Uvedomil som si, že som vlastne nič nevidel, ale stále si to rátam ako prvý pôrod.
