Práve k 1. januáru 2022 sa lúčila so Slovenským národným divadlom, kam nastúpila ešte v roku 1948 ako 18-ročná. Exkluzívne pre Nový Čas Nedeľa vtedy poskytla svoj úplne posledný rozhovor, kde si zaspomínala nielen na svoju kariéru, ale aj život ako taký.
Pôsobili ste v SND nepretržite od 1. 1. 1948. To je určite rekord!
- Rekord je, že som bola - trvale až doteraz - zamestnaná od svojich pätnástich rokov. Sprvoti ako holičská učnica, ktorú vyhodili, lebo spálila kulmou zákazníčke vlasy, potom predavačka v obchode s odevmi. Čiže, ak dobre rátam, dokopy nejakých vyše 79 rokov som v pracovnom kolobehu.
Prežili ste doslova americký sen - obyčajné dievča z dediny nájde v novinách inzerát, ide na konkurz do divadla a vyhrá ho. Pamätáte si na ten deň?
- Večer som si na papieriky nakrútila vlasy a ráno o štvrtej som sa vychystala na päťkilometrovú cestu pešo na vlak do Kútov. Lenže sa spustil dážď. Zmoknutá durchom-durch som vpadla medzi všetky tie vyštafírované čakajúce kišasonky v budove dnešnej starej Opery. Potom si pamätám už len obrovitánske javisko a veľkú čiernu tmu pred sebou, skade sa ozývali hlasy. Tam sedeli Budský, Bagar, Želenský, Lichard, Jamnický a Mico Huba. Po povinných jazdách, čiže recitácii, sa zdola ozvalo: „Ďakujeme, slečna, dáme vedieť!“ „Ale ja mám ešte voľnú tvorbu!“ „Myslíte etudu? Chlapci, dajme jej ešte šancu,“ povedal Mico. Tak som spustila. Rodina sedí pri večeri - otec, matka, Anička a pes. Hrala som všetkých štyroch. Z tmy sa ozýval tlmený rehot. Do rodinnej idylky vpadne poštárka - zase ja. Keď som vychádzala, starý vrátnik mi pošepol: „Slečinka, vy ste sa ľúbili, tuším vás vezmú!“
Prv ako ste nastúpili do Národného divadla, pôsobili ste v Komornom divadle v Martine. Čo bolo krásne na vašich začiatkoch?
- Mladosť. Očakávania. Putovanie aj s perinami v noši vlakom a pešo tri dni cez vojnou vyhodené mosty na svoju prvú štáciu. Zoznámenie sa s ľuďmi, ako sú Štefan Krčméry, Benka, Barč-Ivan, Rázusová-Martáková, Fero Kudláč. To boli moje univerzity. Súčasťou ceny bola osobitná prehliadka Hradu v sprievode pani Alice Masarykovej. Doma mi neverili. Nazdávali sa, že si ako obvykle vymýšľam.
