Ako by ste opísali jeho posledné dni či týždne?
Veľmi ťažká otázka, lebo tatino bol vždy pokojný, pohodový človek a taký ostal do konca svojho života. O posledných dňoch sa hovorí veľmi ťažko, lebo jeho choroba pretrvávala dlhšie a poprosila by som o toleranciu, že k diagnóze sa bližšie vyjadrovať nebudem. Je to súkromná a chúlostivá záležitosť a chcem, aby to ostalo v rodine. Ďakujem. Do konca života som na ňom obdivovala, ako sa nenechal nikdy vyviesť z rovnováhy a dokázal prijímať veci tak, ako prichádzali, a tak to bolo aj s nabaľovaním sa jeho zdravotných problémov.
Keď ste v pondelok večer odchádzali od otca, tušili ste, že to bolo vaše posledné stretnutie?
To človek nikdy nevie, ale, samozrejme, vedeli sme, že je zle, lebo nikdy predtým nás nevolali, až v tento pondelok. Takže bol za ním aj tatinov brat s manželkou aj mamina a brat Branko. Vedela som, že je zle, ale toto človek nemôže odhadnúť, lebo môže to byť hodina a môžu to byť dni, týždne. Ale šla som, predsa aby človek nemal výčitky, že zostali nedopovedané veci.
Stihli ste mu všetko povedať?
Áno, dokonca som mu porozprávala o pesničke, ktorú som pre neho zložila. Nestihla som ju nahrať, čo mi je ľúto, lebo Riško prekonáva škôlkarské choroby a, samozrejme, nečakala som, že tatino odíde tak rýchlo.
Prezradíte nám, ako dlho bol v ústave? Šíria sa reči, že tam bol dokonca niekoľko rokov.
Nie, to vôbec nie je pravda. Jeho stav sa zhoršil koncom leta, keď spadol a ostal imobilný. Ale podarilo sa nám nájsť novootvorené rehabilitačné zariadenie, kde absolvoval cvičenie niekoľkokrát denne. Mal krásnu izbu s výhľadom na rozhlas, v ktorom dlhé roky pracoval. Denne sme za ním chodili celá rodina a vždy ožil, keď som prišla so svojím synom, ktorý ho dokázal rozosmiať, rozveseliť. Tým, že žijem v Senci, cestovala som do Bratislavy vlakom a mal zážitok aj malý Riško a aj tatino.
Vaša mama Judy Vargová je herečka. Vy ste sa vydali hudobnou cestou po otcovi. Nelákal vás herecký svet?
Práveže ja som sa nevedela rozhodnúť, čo a ako, aj som chcela byť herečka, aj som tancovala. Ale naši nás vychovávali, že umenie treba mať ako koníček a ako hlavné zamestnanie niečo pevnejšie. Najmä, keď naši začali podnikať v hotelierstve. Však aj ja mám skončený hotelový manažment MBA. Veľa sa u nás hralo, spievalo, chodili k nám ľudia, tatino vyučoval Paľa Haberu, Darinku Rolincovú a mnohých ďalších, ale nás deti skôr viedli k niečomu praktickejšiemu.
