Kamaráti zomreli
Okamžite volal rodičom, ktorí sa snažili celú situáciu brať s pokojom a mesto Charkov opustili smerom na západnú časť Ukrajiny, kde zostali. Artemovi stále behá mráz po chrbte, keď si spomenie na kamarátov, ktorí zomreli so zbraňou v ruke.
„Mnohí z nich, ako aj ich rodičia odišli bojovať na front. Zomreli mi štyria kamaráti, dvaja z nich počas evakuácie, keď im auto a autobus rozstrieľali nábojmi. Ďalšieho kamaráta zasiahla raketa, keď bol vonku, len 100 metrov od domu,“ opísal, ako stratil kamarátov. Keď ho oslovili zo školy, či sa nechce pridať do maratónu, neváhal. Bral to ako manifestáciu svojho odporu. „Neváhal som ani sekundu, hneď som sa prihlásil do zmiešanej štafety. Behám rád. Na ihrisku som typ kondičného hráča, za zápas zabehám aj 10 kilometrov,“ povedal s tým, že zabehnúť Medzinárodný maratón mieru nebude mať problém.
Spomienky na arénu
Artem s nostalgiou spomína na časy pred vojnou, ktoré mu pripomínajú fotografie z detstva. Na jednej z nich je s kamarátmi na futbalovom štadióne v Charkove, kde mali aj futbalovú akadémiu. Štadión len nedávno zrekonštruovali, no počas jari sa stala terčom ruských rakiet. „Ja chcem bojovať športom, a nie na fronte,“ uzavrel.
