Ako dlho sa pripravovala návšteva kráľovnej?
I. G.: - Bolo to asi v roku 2006, keď sme pripravovali dlhodobejší plán návštev a vtedy mi napadlo, že by bolo dobré, keby nás navštívila anglická kráľovná. Všetci to brali zo začiatku ako humor, ale napísali sme list, že ju pozývame, a nakoniec prišla. Veľkú zásluhu na tom však má vtedajší veľvyslanec pán Roberts.
Podľa akých kritérií ste vyberali program?
I. G.: - Program musela schváliť britská strana, aj navrhla niektoré body. Keď vhadzovala buly v Poprade, tak si všetci mysleli, že to som vymyslel ja, lebo mám rád hokej, ale vôbec nie, to bol nápad z britskej strany, aby sme jej pripravili takýto zápas.
O čom ste s ňou mali dovolené konverzovať?
I. G.: - Protokol nám pripravoval témy. Lebo viete, s ňou nesmiete hovoriť o politike, aby ste ju nedostali do situácie, že nevie alebo nemôže odpovedať, a tak sme sa zhovárali o kultúre, gastre a o histórii. Prekvapila ma však otázkou, ako prekonávame krízu, ktorá bola v tom čase na Slovensku. Bola pripravená na reálie krajiny, do ktorej išla. Vedela napríklad, že Napoleon vypálil Bratislavský hrad.
Mali ste trému pri prvom stretnutí? Predsa len je to trochu iné ako stretnutie s bežnými politikmi.
I. G.: - Nemal som trému, ale mal som rešpekt a pokoru, keď som si uvedomil, koľko rokov slúži svojej vlasti. Bola vždy usmievavá, nikdy nebola zamračená, žartovala so svojím manželom Philipom, pôsobila veľmi uvoľnene.
Prekvapila vás niečím ako vtedajšiu prvú dámu?
S. G.:- Keď sa riešil protokol, poslali nám, akú farbu budú mať šaty kráľovnej - budú bordové. Ja som mala pripravené bordové aj modré, a keďže som nechcela mať rovnakú farbu, tak sme odpísali, že ja budem mať modré. Následne sme však dostali odpoveď, že aj kráľovná bude mať modré. To nám ukázalo, že sa chce zladiť. Bolo to úžasné stretnutie pre mňa. Kráľovná sa pýtala aj na moju nadáciu. Ja som mala na starosti aj princa Philipa. Ten sa pristavoval pri ľuďoch, pýtal sa ich, ako sa majú, čo by chceli.
Čo ju najviac očarilo?
I. G.: - V Tatrách, aj keď bol strašne zlý čas a pršalo, sa jej veľmi páčilo. Boli sme na Hrebienku s tým, že možno budeme mať šťastie a budeme vidieť Tatry, aj keď bola hmla a mrholilo. Odrazu napoludnie, ako keby niekto dal pokyn, sa nad Lomnickým štítom roztvorili oblaky, svietilo slnko a ona nám v tom povedala - poďme sa rýchlo odfotiť. Hneď sme sa postavili a ešte sa pýtala, kde je princ Philip, aby ho zavolali. On tam však bol s nosičmi a s nejakými ľuďmi a povedal, že sa už v ten deň fotil päťkrát, takže sa s nami ani neodfotil.
