Spomínaš okolie. Aké boli reakcie?
Starí rodičia neboli nadšení, chceli, aby som sa venoval niečomu poriadnemu a nerobil zo seba šaša na pódiu. Rodičia sa postavili k môjmu rozhodnutiu zhovievavejšie, koniec-koncov, dobre si pamätali na ich obdobie dospievania a sklamania, respektíve smútok, že sa nemohli venovať záľubám, ktoré ich lákali a napĺňali. Jasné, bola iná doba, no možno práve o to viac ma podporovali so slovami, že nemám čo stratiť a mám ísť za svojím snom. Vraj nech vyskúšam, dám do toho všetko, a uvidíme.
Čo sa dialo po príchode do Londýna?
(smiech) Stres a panika. Ja som bol chvíľu presvedčený, že som naletel na pochybný inzerát, akých dnes už vídame stovky. Pred nástupom do školy bolo potrebné uhradiť istý obnos peňazí vopred. Kým začal semester, do krajiny som priletel opakovane, aby som si zistil všetko potrebné, zabezpečil si bývanie, vytvoril si aspoň zopár kontaktov a podobne.
No pamätám si, že som sa plánoval ísť pozrieť na školu a nedala sa mi načítať jej internetová stránka. Taktiež ulica, ktorú som mal poznačenú, bola vlastne tmavá ulička, kde by ste školu nenašli ani v najbujnejších predstavách. Našťastie, všetko sa už čoskoro vysvetlilo. Chyba internetového pripojenia trvala našťastie len chvíľu a aj škola na danej adrese, chvalabohu, sídlila.
No ukázalo sa, že nejde o žiadnu veľkú univerzitu s parkami a obrovským areálom, ako vídame vo filmoch, no skôr menšiu bytovku, kde na jednom poschodí sídlilo niekoľko štúdií, recepcia aj akási spoločenská miestnosť, slúžiaca na prednášky alebo pokec so spolužiakmi... Celkovo tam panovala veľmi príjemná, priam rodinná atmosféra. Boli to krásne tri roky, ktoré mi dali skutočne veľa.
Ako často si chodieval domov?
Letenky na Slovensko sa dali kúpiť fakt výhodne, kupoval som si ich za akciové ceny aj niekoľko mesiacov dopredu, niekedy som priletel aspoň na otočku i dvakrát za mesiac. Mama mi vždy nabalila horalky, paštéty, prejedol som sa naším vynikajúcim pečivom a spokojne si takto pendloval. (smiech)
