Takým, ktoré svietia na nebi aj potom, keď iné zhasnú. Lebo legendy majú tam hore výsostné miesto. Možno oň za života Hanka nestála, ale jej pozemský odkaz je natoľko silný, že jej hviezda bude svietiť navždy. A jej šlágre budú naďalej znieť v éteri. Lebo piesne – tie neumierajú...
Život je rovnako krásny ako krutý. S prvým nádychom vieme, že príde aj posledný výdych. A predsa... Keď príde ten skutočne posledný, pukajú srdcia, tečú slzy... Lúčenie s milovanými býva ťažké, tá zúfalá, pevná istota, že čriepky už nemožno polepiť, tá je sakramentsky bolestivá. O to viac, ak sme žili život, ktorý si takú bolesť nezaslúži.
V tvári vdovca Štefana Margitu (66) pri poslednej rozlúčke so svojou Haničkou bolo presne toľko bolesti, koľko radosti mu počas života jeho milovaná manželka dala. Neviem, či sa množstvom sĺz nad hrobom dá zhodnotiť kvalita života nebohého, ale podľa mňa na tom niečo bude. A slzy vyronené za Hankou Zagorovou by sa spočítať nedali. Tiekli totiž potokom, naprieč celým Českom aj Slovenskom. A s najväčšou pravdepodobnosťou aj o kúsok ďalej...
Zrodila sa hviezda
Sudičky boli 6. septembra 1946 v mimoriadne dobrej nálade. Keď sa Edeltrude a Josefovi Zagorovcom dva roky po staršej dcérke Evelyn narodila Hanka, dostala do vienka štedrú náruč toho najlepšieho. Krásu, múdrosť, skromnosť... a najmä talent, ktorý určil životnú cestu blonďavého dievčatka.
