Pred druhou svetovou vojnou bola Varšava s 375.000 židovskými obyvateľmi druhým najväčším židovským centrom na svete po New Yorku, Židia tvorili asi 30 percent obyvateľov mesta. Po vypuknutí vojny a zriadení geta doňho nahnali nacisti postupne až 450.000 ľudí, ktorí žili v katastrofálnych podmienkach. Obyvatelia trpeli zimou, hladom i nedostatočnou hygienou a boli nasadzovaní na nútené práce. Rýchlo sa medzi nimi šírili epidémie, denne na uliciach umierali stovky ľudí.
Za nepovolené opustenie geta či pašovanie potravín alebo liekov pritom hrozila smrť. Následkom toho všetkého zahynulo ešte pred začiatkom deportácií do táborov smrti asi 80.000 ľudí. Svet sa o tom, čo sa v gete deje, dozvedel na jeseň 1942 vďaka Jánovi Karskému, legendárnemu kuriérovi poľského odboja. Avšak nikto jeho správam nechcel veriť. "Nemalo to nič spoločné s ľudským bytím a nikdy predtým som nič podobné nezažil," rozprával Karski v dokumente Šoa z roku 1977.
V apríli 1943, v predvečer židovského sviatku Pesach, nacisti začali poslednú etapu likvidácie geta, v ktorom vtedy žilo na 60.000 zúbožených Židov, ktorí mali nájsť smrť vo vyhladzovacích táboroch. Narazili ale na nečakane silný ozbrojený odpor niekoľkých stoviek židovských mladíkov a dievčat so zbraňou v ruke. Povstanie, ktoré bolo potlačené za necelý mesiac 16. mája 1943, sa stalo symbolom vzdoru aj v zdanlivo márnej situácii a najväčším aktom ozbrojeného odporu Židov počas holokaustu.
