Čo si na Zuzane najviac vážite ako na partnerke, žene, mame vašich detí?
Asi tú jej obetavosť. Že sa dokáže obetovať alebo posunúť svoje záujmy na vedľajšiu koľaj a venovať sa rodine. Radšej nepôjde na dohodnutý koncert, oddychovú dovolenku alebo von s kamarátkou, ktorú nevidela hoci aj rok. V prípade potreby radšej všetko odsunie a bude sa venovať rodine. Pre ňu sú rodina a deti najväčšia priorita, aj keď chápem a viem, že tieto rozhodnutia pre ňu musia byť veľmi ťažké, pretože voľného času nemá veľa. To si na nej nesmierne vážim.
Keď ste s deťmi, aký ste otec? Prísny alebo skôr benevolentný?
Ako kedy, záleží na okolnostiach. Je to náročné vtedy, keď človek podlieha okolnostiam, keď si nedôveruje, keď je energeticky dole. Vtedy na to aj deti reagujú a často reagujú opačne, ako by sme chceli. Ale ony len preberajú tú energiu, ktorú my máme v sebe. Takže ja som veľmi benevolentný, ale som aj veľmi prísny. Niekedy mi nič neprekáža a môžu mi aj skákať po hlave. A niekedy som tak energeticky „down“, že mi všetko prekáža. Ale som taký otec, aký som, a snažím sa byť najlepší, ako v danom momente viem. Pre mňa je dôležité, aby mi deti dôverovali, že sa na mňa môžu kedykoľvek spoľahnúť a so všetkým obrátiť.
Zo začiatku ste vojnový konflikt na Ukrajine vnímali veľmi citlivo, ako ho vnímate s odstupom času? Objavuje sa čoraz viac kritických hlasov o autách, v ktorých u nás jazdia utečenci, a podobne.
Vždy sa snažím pozrieť na veci svojimi očami a myslím, že to by mali aj tí, ktorí takto kritizujú. Že ak by nastala vojna u nás, či by hneď a zaraz predali svoje auto, keď je to vlastne to jediné, čo by im zostalo. O to viac, ak by sa vďaka nemu mohli dostať preč z krajiny, v ktorej zúri vojna. Mne osobne vôbec neprekáža, ak jazdia na Bentley či na Mercedesoch, veď doposiaľ s tými autami žili a nerozumiem, prečo by ich teraz mali predávať či nejako sa ich zbavovať. Prečo? Aby sme ich ľutovali? To mi pripadá veľmi prízemné a neempatické. Ten človek má možno naozaj len to auto, čo mu zostalo z predošlého života. A teraz sa na nich preto pozerať cez prsty? Práve naopak. Mali by sme im pomáhať, ako sa len dá. Tí, ktorí hľadia na ich autá, im zrejme závidia. Popravde, teraz na to vlastne ani neviem reagovať.
