Chodievajú vám ešte v dnešnej dobe listy od fanúšikov?
Áno a som za to veľmi vďačná. Obdivujem niekoho, že si dá námahu napísať list, ide na poštu a pošle ho. Naozaj si to veľmi vážim a neskutočne ma to teší. Posielam divákom podpiskarty, hrnčeky a zháňam v televízii rôzne reklamné predmety. Občas sa mi kolegovia aj smejú a zisťujú, načo mi to je. Ale bez divákov by nebola ani televízia a ja mám radosť, ak ich to poteší a aspoň takto sa im môžem poďakovať. Človek vás vníma cez obrazovku a ak je mu sympatický váš prejav, tak to je potom to, čo robí vlastne moderátora moderátorom a spravodajstvo spravodajstvom. Mali by sme vedieť priniesť aj tie horšie informácie ľudsky a dôležité je byť pre divákov dôveryhodným.
Čo vám najčastejšie píšu?
To, ako ma radi sledujú, a že mi držia palce. Chodia mi len pozitívne listy. Na instagrame mi občas pošlú fotku, ako majú zapnuté správy alebo sa pýtajú napríklad aj to, čo som mala oblečené. Občas riešia aj témy, ktoré sme odvysielali.
Stretli ste sa aj s negatívnymi komentármi na sociálnych sieťach?
Priznám sa, že na moju osobu zatiaľ nie. Niekedy si však prečítam diskusie pod článkami, nad tými sa väčšinou zasmejem, lebo sú občas vtipné. Negatívne komentáre mi však prídu, keď Lukáš prehrá zápas. Píšu mi stávkari, že určite prehral naschvál a podobne. Tie potom blokujem, lebo sú nepríjemné, najmä keď želajú celej rodine niečo zlé.
Žijete s profesionálnym športovcom. Treba sa mu veľmi prispôsobovať?
Samozrejme, že každému športovcovi sa treba veľa prispôsobovať. Profesionálny šport si vyžaduje stopercentné nasadenie, stopercentnú prípravu a veľmi veľa cestovania mimo domu.
Máte spolu 7-ročného syna Lucasa. Aký je?
Lucas je dar, ten najväčší, a je to najkrajšie, čo sa mi v živote prihodilo. Je to naozaj perfektný parťák. Odmalička som ho brala všade so sebou, lebo mu chcem veľa ukázať a všetko ho naučiť. Máme presný režim, to je vec, na ktorej som tvrdo makala, odkedy sa narodil. Je veľmi športovo zdatný, čo ma naozaj teší, veď to dostal do vienka. Pláva, hrá tenis, rád lyžuje. Nemá počítač, nedám mu do ruky ani mobil a veľmi mu obmedzujem televízor, nemôže si ho hocikedy zapnúť. Keď si môže vybrať, či pôjde športovať alebo si sadne pred telku, tak uteká von. Okrem toho rád číta a miluje matematiku. Keď chcem mať chvíľku pokoj, napíšem mu príklady a on ich ráta. (smiech) Je to typický chalan.
Chceli by ste, aby z neho bol raz profesionálny športovec?
Najprv som nechcela, lebo viem, že je to neskutočne náročné a za každým úspechom je tvrdá drina. Ak chce niekto niečo robiť úspešne, je to dril. Viacerí tréneri mi však povedali, že je šikovný a má talent. Uvidíme. Ak si vyberie, že chce byť profesionálnym športovcom, tak sa obetujem a budem tou mamou, ktorá ho bude všade voziť, podporovať ho a fandiť mu. Robím to aj teraz, stále sa naháňam, som taxikárka. Dosiahnuť úspech v dnešnej dobe je však oveľa ťažšie, ako keď som bola malá ja. Konkurencia je veľká a na Slovensku nie je šport taký podporovaný, ako bol v minulosti. Myslím si, že v zahraničí to funguje lepšie.
