Najlepšie sa cíti doma v Sirníku pri Trebišove a potom v dennom stacionári vo Vojčiciach. "Doma je doma, tam sú pri mne obaja rodičia a tam sa dokážem sama a ľahko aj pohybovať," vraví Kamila, ktorú pred 12 rokmi Nový Čas a úspešný projekt Srdce pre deti obdarovali práve tým, po čom vtedy ako šiestačka najviac túžila - stacionárnym bicyklom.
"Mám ho doteraz a pred a po večeri si na ňom rada pocvičím. Pohyb potrebujem, lebo následkom ochorenia sietnice som dosť pribrala, ale rada aj kreslím. Samozrejme, len väčšie maľovánky, lebo oči ma čoraz menej počúvajú. Teda vlastne vidím veľmi málo, skôr len nablízku a s rybím okom. Pri každom klipnutí očí vidím inak. Musím sa sústrediť len na konkrétny bod. O to lepšie však počujem a rovnako rozlišujem veci hmatom," priznala sa táto sympatická, no dosť málovravná Zemplínčanka.
Jej mama Miriam vysvetlila, že po tom, ako Kamila prestala chodiť do školy, veľmi sa uzavrela a psychicky to ťažko znášala. "Napríklad slovo zo šiestich písmen neprečíta naraz, ale len po slabikách, lebo to naraz nedokáže ani so špeciálnou lupou. Naučila sa aj Braillovo písmo, ale hmatom ho ešte celkom nerozlíši, lebo sa stále sústreďuje aj na svoj slabnúci zrak," uviedla pani Miriam, ktorá nechala svoje zamestnanie a je dcérinou opatrovateľkou.
Počas dňa v pracovnom týždni však Kamila aspoň na pár hodín pookreje v spomínanom stacionári, kde je aj s rovesníkmi a tam sa cíti dobre. "Je nám tam veselšie a máme tam aj rôzne dielne, rada napríklad navliekam korálky. Uvedomujem si, že postupne prichádzam o zrak, lebo mi nepomôže žiadna operácia, ale snažím sa nájsť zmysel života. Teším sa z každej chvíle v spoločnosti, z každého dňa a nevzdávam sa," dodala Kamila.
